Charlotte Masaryková = manželka „tatíčka Masaryka“. Status manželky však neznamená konečný kariérny vrchol, či osobnostnú jedinečnosť. Neukazuje pocity, myšlienky, ani názory danej ženy. Nedokáže obsiahnuť, čo osoba prežila, s kým mala spory alebo ako bola vnímaná spoločnosťou a blízkymi. Všeobecná a základná informovanosť o prvej československej dáme je oproti jej manželovi znateľne nedostačujúca, pri čom jej zásluhy sú jednoznačne rovnako úctyhodné.
Divadlo na cucky sa na jar tohto roku vydalo na výskumnú cestu do New Yorku, s cieľom osobného stretnutia s pravnučkou manželov Masarykových. Charlotte Kotík, česko-americká kurátorka, emigrovala do USA v 70. rokoch minulého storočia. Na predmestí Brooklynu, sediac na bežnej mestskej lavičke, predstavila divadelnému tímu detailný a familiárny obraz svojej prastarej mamy, čerpajúc z rodinného rozprávania, korešpondencií, či iných dochovaných dokumentov. Výsledkom kľúčového Brooklynského stretnutia bol vznik intímnej, no zároveň funkčne edukačnej filmovej reportáže, či akéhosi pseudo-dokumentu, ktorý sa stal základným pilierom pre novovznikajúcu inscenáciu Masaryk(ová). Inscenačný tím si dal za cieľ predstaviť skrz divadlo zabudnuté fakty a jasne nepublikované útržky histórie tejto významnej osobnosti československých dejín.
„Byla důležitější, než jí kdo přiznává“ boli slová zaznievajúce z úst Charlotte Kotík, ktorá sa spočiatku inscenácie objavila len v audiovizuálnej forme, no neskôr sa zhmotnila aj prostredníctvom videa na plátne. V dejepisnom povedomí spoločnosti Charlotte Masarykovú často a výrazne zastiera jej manžel, čo je aj dôvodom prečo detailné informácie o jej osobe tak razantne absentujú. Predstavenie začalo zmienkou o reálnom a ojedinelom pomníku, ktorý sa nachádza v Hutinsku na Valašsku s odkazom „Žene trpitelce a všem jejím sestrám“, venovanom prvej dáme Československa. Inscenácia však postupne vytvorila nový, iný “pomník“ Charlotte než ten, ktorý ju predstavuje len ako pasívny objekt dejín. Po odznení nových úvah a zamyslení, ktoré predstavenie prináša, bol na jeho konci demonštrovaný obmenený pomník – vytvorený javiskový objekt, kde na piedestáli stojí vystavená mušľa (symbol ženskosti a Masarykovej lásky k moru), pričom je premietaný nový odkaz Ch. G. Masarykovej, kde spojenie žena trpitelka nahradilo slovo hrdinka.
Spočiatku dominoval scénický monológ herečky (Milada Vyhnálková), ktorý predstavil známe, aj menej známe historické fakty o Masarykovej a z časti aj o jej manželovi. Následne došlo ku zmene kostýmov, ktorá posunula inscenáciu k ďalšej performatívnej forme. Bežné moderné oblečenie vymenila za jednoduché dlhé biele šaty vyjadrujúce náznak pompéznosti spojenej s kultom prvej dámy. Natiahnutím dlhej šatovej vlečky pevne pripnutej o podlahu, ktorú mala herečka po celý čas na sebe, vznikol premietací priestor, ktorý poslúžil na intermediálne prepojenie jej hereckého prejavu so pseudo-dokumentom.
Premietaný materiál predstavil dve samostatné, no zároveň prepojené časti. Jednak akýsi blog Milady Vyhnálkovej, herečky vo veľkom meste, ironicky komentovanú prehliadku americkej metropoly s občasnými premosteniami k téme „Masaryková“. Druhá časť sa týka filmu prechádzajúceho do prestrihov lavičky v Brooklyne, kde spolu sedeli a debatovali výrazne charizmatická intelektuálka – pravnučka CH. G. Masarykovej – a herečka Milada Vyhnálková, predstaviteľka Charlotte.
Inscenácia sa dotkla dôležitých životných zásluh Masarykovej v oblasti filantropie, či feministickej agitácie, ktoré boli porovnávané s dnešnou situáciou, ako napríklad reprodukčné práva žien, či ich nerovné postavenie v spoločnosti. Sprievodkyňou inscenácie Masaryk(ová) bola, ako už bolo naznačené, herečka Milada Vyhnálková. Jej postava vystupovala autoreferenčne, no hereckým prejavom sa priblížila podobe moderátorky fiktívnej relácie, či autorky neformálnych prednášok o zabudnutých historických postavách. Vo svojom hereckom prevedení spojila formy ležérnej akademickej prednášky, reportážneho portrétu a stand upu. Mnohé vtipné komentáre pobavili publikum, pričom použitý humor spojený s hereckým prevedením do značnej miery aktivizoval divákov k interaktívnemu zapojeniu do situačných vtipov.
Vyhnálková do výkladu o Charlottiných osudoch vkladala aj vlastné osobité a subjektívne komentáre v duchu súčasného hovorového slangu, či mimických a hlasových reakcií v podobe grimás a povzdychov. Svojim vystupovaním dokázala počas celej inscenácie udržať divácku pozornosť, napriek občasne nekontinuálnymi režijne spracovanými prechodmi medzi dokumentom, audiovizuálnymi doplnkami a hereckými replikami. Medzi hereckými replikami nastávalo časté ticho, pre ktoré bolo zložité divácky sa napojiť na situácie, ktoré sa v tej chvíli na javisku odohrávali. Neúčelové ticho vytváralo prázdnu medzeru medzi hereckým stvárnením, režijným spracovaním a scénickými jednaniami.
Inscenačný text vytvorený herečkou Miladou Vyhnálkovou a režisérkou Silviou Vollman sa opiera do určitej miery o neobjasnené klebety z dochovaných korešpondencií Masarykovej, ale aj jej manžela. Do replík zakomponovali aj osobné a subjektívne úvahy nad bežnými životnými udalosťami v živote Masarykovej, ako sú identita domovskej krajiny, či národa, manželský vzťah, zdravotný stav, materstvo alebo spolkové, či publicistické činnosti. Inscenácia sa v tomto zmysle dotýkala tiež dejín každodennosti Prvej dámy, dokonca konkrétnych životných udalostí a s nimi spojenými tiesnivými pocitmi, ktoré viedli až ku zhoršeniu Masarykovej duševného zdravia (paradoxne informácia o Charlottiných depresívnych a úzkostných stavoch je jedna z mála všeobecne známych).
Inscenácia predstavila subjektívny a v mnohom objavný pohľad na osobnosť Ch. G. Masarykovej. Ako oživujúci prvok v nej funguje pozoruhodný rozhovor s Charlotte Kotík, ktorá ponúkla osobný pohlaď na neľahký životný osud svojej prastarej mamy, čo inscenačnému tímu poslúžilo k autorskému spracovaniu. Dve osobité časti (dokument a herecké prevedenie Vyhnálkovej) sa od seba výrazne odlišovali, pričom dokument svojou nápaditosťou zatieňoval všetko ostatné v inscenácii. Toto výrazné rozdelenie vzniklo aj kvôli nekontinuite medzi dvomi časťami, ktoré sa spolu nedokázali inscenačne zladiť. To, čo udržiavalo jednotu predstavenia, bol performatívny výstup Milady Vyhnálkovej, ktorý si získal najväčšiu pozornosť. Na základe prepojení so súčasnou politickou situáciou v oblasti ženských práv, by sa určitým spôsobom inscenácia dala označiť za politické divadlo. To sa prejavilo aj v úplnom zakončení predstavenia v prosbe Charlotte Kotík, aby ľudia aktívne volili a tým dosiahli rovnosť práv pre všetkých.
Autorka je studentkou 2. ročníku navazujícího magisterského programu Divadelní studia na Katedře divadelních a filmových studií Univerzity Palackého v Olomouci.
- DIVADLO NA CUCKY – Masaryk(ová)
- Réžia: Silvia Vollman
- Koncept a text: Silvia Vollman, Milada Vyhnálková
- Hudba: Adéla Konečná
- Video: Zdeněk Vévoda
- Scénografia a kostým: Laura Černáková
- Účinkuje: Milada Vyhnálková
Premiéra 28. října 2023, psáno z uvedení 17. listopadu 2023.
FOTO: Divadlo na cucky
