Festival OST-RA-VAR aj tento rok predstavil, podľa nich, najvýraznejšiu tvorbu ostravských divadelných scén za uplynulý rok. Činohra Národního divadla moravskoslezského na festivalu ukázala rôznorodé inscenácie zo svojho repertoáru od Ibsenovej dramatickej adaptácie Nora, po silne situačnú komédiu Bez roucha. Marie Antoinetta sa v niečom dotkla každého z týchto žánrov. Veľkolepý historický portrét francúzskej panovníčky bol vykreslený aj za pomoci mnohopočetného hereckého obsadenia, kde využíval rôzne modernistické prvky a komediálne postupy, no zároveň predstavoval svojou podstatou aj dramatický a detailný rozbor života jednej z najznámejších európskych panovníčok.
Fabula samotnej inscenácie sa začala v Brazílii v roku 1942. Divákom sa postupne odhaľovali dve paralelné dejové línie. Prvotnou a pôvodnou bol príbeh spisovateľa Stefana Zweiga (Tomáš Jirman) a jeho manželky Lotte Altmann (Aneta Kaluža Klimešová), ktorí spolu prechádzajú jeho rukopis venovaný životu Márie Antoinetty. Na javisku postupne dochádzalo k rozvoju druhej dejovej línie a to k priamemu oživeniu čítaných slov, kedy sa poznatky a príbehy z dobových reálií postupne stelesnili a oživili do postáv a historických udalostí. Postavy manželov z obdobia 40. rokov minulého storočia po celý čas zasahovali do dobového príbehu formou komentárov, či fyzickej interakcie s postavami. Nehrali však iba rolu pozorovateľov, ale v istom zmysle tvorili zrkadlový pár Márie Antoinetty a Ľudovíta XVI. Počas deja, z čoskoro revolučného Francúzska, medzi sebou komunikovali a živelne diskutovali o udalostiach odohrávajúcich sa v inscenačnom priestore. Zapálene sa zapájali do diania a napäto čakali až do samého konca, ako to celé dopadne.
V prvej časti inscenácie bolo hlavnou témou dospievanie a následný osobný, intímny a mocenský prerod
Márie Antoinetty (Sára Erlebachová). Z dievčatka sa stala žena, z panny manželka a z princeznej kráľovná. To všetko v relatívne krátkom čase, na čo sa vo svojom beletrizovanom rukopise zameral spisovateľ Zweig v duchu racionálnych, faktografických, ale aj stereotypných názorov a predstáv. Dostával sa tak do rozporu s empatickým a idealizovaným pohľadom jeho ženy, ktorá reagovala predovšetkým na emočný kontext postáv, najmä mladej Antoinetty. V tejto časti sa venovala až prehnane a zbytočne pridlhá pozornosť chúlostivej kauze prvého pohlavného styku medzi mladomanželmi, rovnako ako samotnému erotickému životu Márie Antoinetty, od ktorého sa upustilo až tesne pred jej nastúpením do panovníckej služby, čo nasmerovalo predstavenie k oddychovej prestávke.
Popri ospevovaniu charizmy Márie Antoinetty bola naopak postava jej manžela – Ľudovíta XVI. (Daniel Hrůza) až prílišne vyčleňovaná do úzadia. Režijné vykreslenie jeho postavy, ako naivného, emočne a inteligenčne zaostalého podivína, prechádzalo do miestami prehnaného zosmiešňovania, ktoré s príbehom, či funkčnosťou žánrového spracovania nemalo nič spoločné.
V historickej tematike sa objavovali jemné modernistické prvky, či už v oblasti kostýmov, textovej zložky alebo prvkov humoru. Odev mladučkej násťročnej Antoinetty prestavoval jednoduchú symboliku v podobe bielej šatovej spodničky, k tomu mala vlasy upnuto zviazané, a niesla si na chrbte batoh, ako symboliku náhlej veľkej cesty z detstva v Rakúsku do manželstva vo Francúzsku. Neskôr sa róba zmenila na výrazné, veľkolepé a honosné dobové kostýmy, čo bolo dôležité pre realistické zobrazenie Márie Antoinetty ako známej náruživej obdivovateľky módy a módnej ikony.
Veľké množstvo inscenačného textu sa nieslo v kontinuálnych dialógoch. Samotné herecké prejavy ukázali malebne zvučné hlasy, ktoré zrozumiteľne odznievali z každého miesta inscenačného priestoru. Herci predvádzali malé humorné výstupy v podobe situačných, dokonca aj občasne fraškovitých výstupov. Niektoré vtipy však boli nadbytočne opakované a pomerne lacné, keďže sa točili len okolo fekálií, či téme sexu. Jemné komediálne prvky sa účelovo objavovali aj v najviac dramatických scénach, ako – vo výsledku nepotrebné – odľahčenie situácie. Napriek režijnej snahe o vyváženosť komédie a drámy, možno túto tematicky historickú inscenáciu zaradiť medzi viac odpočinkové predstavenia, než tie vážnejšie.
Druhá polovica inscenácie pozostávala z výraznej scénografickej zmeny, kedy sa v strede javiska objavil veľký zavesený autentický portrét Márie Antoinetty. Tento scénický objekt fungoval ako metafora na javisku zdôrazňujúca perspektívu francúzskej kráľovnej, ktorá predstavuje jednu z najdôležitejších etáp francúzskych dejín. Pod dohľadom portrétu, herci sprevádzali divákov revolúciou a smrťou kráľovskej rodiny, ktorú neskôr symbolizovalo rozsvietené LED svetlo prechádzajúce cez oblasť krku na portréte, čo slúžilo aj ako pripomienka jej popravy gilotínou.
Mnohé zo scén boli audiovizuálne sprevádzané klavírnymi salónovými melódiami, ktoré vytvárali nepotrebný a mierne patetický hudobný podklad pre herecké repliky. Rovnako tomu tak bolo aj pri finálnom rozhodovaní sa Antoinetty o jej úteku pred občianskym súdom, kde ju sprevádzala prehnane emotívna hudba. Prechod z rôznych nálad a atmosfér medzi scénami mala naznačovať nie len hudobná zložka, ale aj osvetlenie. Paradoxne však, na úkor požadovaného silného precítenia v tých najvypätejších scénach, pôsobila manipulácia s osvetlením veľmi stroho a jeho intenzita sa takmer nemenila.
Počas celej inscenácie bol prítomný neustály dialóg medzi postavami, ktoré nekompromisne presadzovali rozdielne názory, a ich náležité komentáre na konanie, vzhľad alebo postavenie Márie Antoinetty. Tento stále-prítomný občas historicko-politický, niekedy bežný, či ľudský rozbor, vyvrcholil do konečného rezultátu, kde skrz postavy spisovateľa a jeho ženy zaznievali názorové rozsudky o úlohách Márie Antoinetty v dejinách. Pomenúvali nečierno-bielosť významnej historickej osoby, ktorá mala mnohé obdivuhodné a výnimočné vlastnosti, rovnako ako ich opozitá. Ku koncu dochádza aj sama Mária Antoinetta k silnej sebareflexii, kedy sa rozhodne, že Paríž neopustí. Najzávažnejšou morálnou témou ostal jej podiel viny na vyeskalovaní revolúcie a následného vraždenia. Kritika v druhej časti inscenácie ukazovala jej márnotratnosť a pýchu panovníčky, no zároveň aj majestátne vyjednávanie s generálnymi stavmi, solidaritu s panovníkovým rozhodnutím zostať a odhodlanie bojovať za prežitie monarchie.
Súčasťou smutného konca inscenácie bol monológ Márie Antoinetty, kde rozprávala o tragickom príbehu jej malého syna, ktorý skončil v rukách revolucionárov. Tento monológ zobrazoval ako musela odvážne, až honosne čeliť nepriazni osudu a ako sa musela vysporiadať s povinnosťou, ktorú mala na svojich pleciach voči krajine, ľuďom a najmä svojmu postaveniu. Na záver spisovateľova žena Lotte v domnienke, že číta Antoinettin rozlúčkový list s pozemským svetom, číta ale rozlúčkový list svojho manžela. Inscenácia končí ich spoločným odchodom na iný svet, ktorý vychádza zo skutočných udalostí. Ich motiváciu inscenácia nepopisuje priamo, naznačuje však strach a nechuť žiť vo svete vojny, plnom neľudskosti voči Židom a iným ľuďom.
Ku koncu inscenácie môžeme bádať podobu na prvý pohľad možno zdanlivo nesúvisiacich období Francúzskej revolúcie a Druhej svetovej vojny, ktorá sa postupne sama viac a viac odhaľuje. Zvrhnutie monarchie skrz občiansku revolúciu ukazuje nebezpečnú žiadostivosť po moci ukrytú v hesle sloboda, rovnosť, bratstvo. Kruté nastolenie poriadku, ktoré si revolucionári prisvojili pripomínalo tzv. pogromy na židov, ktoré boli úzko späté s emigráciou manželov Stefana Zweiga a Lotte Altmann. Paralelne nezmyselné boje proti ľudskosti, ktoré inscenácia naznačovala, či už zabíjanie na základe spoločenského postavenia alebo vierovyznania, vytvárali silné prepojenie emócii strachu, neprávosti a krutosti.
Portrét Márie Antoinetty v podaní Činohry NDM sa snaží o iné vyrozprávanie svetoznámeho príbehu. Určité náznaky tento cieľ spĺňali, avšak dramaturgické spracovanie a výber scén, rovnako ako niektoré vtipy, občasne odbočovali od samotnej podstaty náhľadu na hlavnú postavu. Prepojenie svetov z iných časových úsekov fungovalo v dobrej symbióze vytvorením veľkého dialógu medzi postavami, ale aj rozdielnymi generáciami, čo ponúkalo zaujímavý pohľad a komentár histórie. Paralela revolúcie a vojny sa počas plynúcich dejín neustále opakuje, a preto sa aj dramatický koniec mohol divákov dotknúť zdanlivo upriamenou myšlienkou na súčasnosť, ktorá žiaľ nesie prvky z oboch historických udalostí.
Autorka je studentkou 2. ročníku navazujícího magisterského programu Divadelní studia na Katedře divadelních a filmových studií Univerzity Palackého v Olomouci.
- ČINOHRA NDM – Marie Antoinetta
- Předloha: Stefan Zweig
- Režie, výběr hudby: Vojtěch Štěpánek
- Dramatizace: Vojtěch Štěpánek, Pavel Gejguš, Markéta Bocková
- Dramaturgie: Norbert Závodský
- Scéna, kostýmy: David Janošek
- Účinkují: Sára Erlebachová, Daniel Hrůza, Tomáš Jirman, Aneta Kaluža Klimešová, Jan Fišar, Pavel Juřica, Sabina Muchová, Alena Sasínová-Polarczyk, Petr Hosuka, Robert Finta, Vladimír Čapka, Izabela Vydrová, František Strnad, Kamila Janovičová, Petr Panzenberger, Vojtěch Johaník, David Viktora
Premiéra 11. března 2023, psáno z uvedení 30. listopadu 2023 v rámci festivalu OST-RA-VAR.
