Na pražskom festivale Malá inventúra predstavil Jan Mocek dielo vizuálnej inštalácie ako absurdne komickú performance s decentným ekologickým aktivizmom. Krajina s bažantem, zajícem a srnkou sa odohrala v priestoroch pražského Alfréda ve dvoře, kde si traja performeri vytvorili vlastnú prírodu, svoj tichý útek pred súčasným konzumom.
Inscenácia mala jasný vývojový cieľ, a to postaviť prírodnú scenériu zloženú z umelých kameňov, rastlín, kúskov drevín, malých vypchatých zvierat a hôr namaľovaných na obrovskom plátne. Vizuálne pútavú scénografiu s interaktívnymi doplnkami, ako sú voda, dym, či penová „víchrica“, či neskoršie pridanie neónového osvetlenia sa však nepodarilo vytvoriť ihneď. Výstavbu viackrát prekazilo interiérové počasie, kvôli ktorému všetko, čo performeri budovali skoro celú prvú polovicu predstavenia, museli odpratať preč, čím opäť vznikol prázdny stredový scénický priestor. Jednalo sa o napodobenie reálneho dažďa priamo na pódiu, čo potvrdilo Mockovu záľubu vo vynikaní vizuálna. Krátke pršanie dalo vyniknúť jemným kvapkám odrážajúcim sa v odraze svetiel, čo vytváralo skoro až magickú chvíľu s ironickým zakončením dúhy. Po daždivej meditačnej pauze nastal opätovný proces vybudovania krajiny a jej koniec vo forme ničivej prírodnej katastrofy. Medzi riadkami bolo možné čítať ukrytý jemný odkaz na ničivosť prírodnej scenérie z dielne ľudstva, čo pripomínali aj odpadky ako votrelecké kúsky pohodené v krajine zvierat, vegetácie a minerálov.
Performeri s vážnymi serióznymi výrazmi v tvárach, bez slov vytvárali vlastnú prírodu, krajinu podľa predstáv a pocitov. Adorovali ju, užívali si každú možnú chvíľu, či už čítaním knihy, leňošením alebo zapálením táboráka hneď vedľa rozhádzaných plechoviek a odpadkov. Malé skeče obsahujúce minimalistické srandičky, vytvárali humorne absurdné situácie. Performeri na seba neustále vzájomne gesticky a pohybovo reagovali, pričom fungovali ako jeden rovnako naladený tím a zároveň dominantné hybné sily, keďže nepretržite manipulovali so scénou na javisku. Od začiatku inscenácie znela jedna a tá istá pieseň dokola, kde sa spieva o láske ku spoločnosti, ale taktiež k následnej presýtenosti z nej. Opakovalo sa približne 8 viet, medzi ktorými zaznelo aj „there is nothing“, čo spočiatku popisovalo skutočnosť scény, na ktorej sa naozaj skoro nič nenachádzalo. Pieseň po celý čas nenápadne a vtipne podporovala dianie na scéne, až nakoniec vyvrcholila v tme, len pri zapálenom ohni, skrz malý koncert performerov.
Typicky brechtovský postup oslovoval divákov, ktorí hravo prijímali situačný inscenačný humor. Keďže performeri na javisku neustále vykonávali pomalé, nenáhlivé presúvanie rekvizít, ozýval sa z rôznych kútov v hľadisku častý individuálny a nejednotný smiech, vychádzajúci zo špecifickej, živej festivalovej nálady v publiku. Takéto naladenie vytváralo veľmi uvoľnenú atmosféru, ktorá, ako sa mohlo zdať, poháňala vpred performačné skeče odohrávajúce sa na scéne.
Inscenácia veľmi patrične a vhodne sadla do priestoru sály v Alfrédovi ve dvoře. Festivalová atmosféra Malej inventúry vytvorila príjemné a uvoľnené prostredie v, mohli by sme nazvať, oddychovej a hravej inscenácií bez ťažkých tém. Napriek tomu je, podľa môjho názoru, inscenácia aj politickým divadlom. Túžba návratu do prírody, úteku z mestských hlučných štvrtí a vyhľadávaný oddych fungujú odľahčujúcim účinkom premietaným do role performerov, ktorých stredobodom vesmíru je pre nich malá, umelo-vytvorená oáza.
Na začiatku tohto textu som udelila inscenácii označenie absurdne komická performance s decentne ekologickým aktivizmom. Kľúčová téma prírody nenápadne vzbudzuje nostalgiu, ale aj myšlienky o pomaly blažiacej sa pominuteľnosti prírodných krás, ktorá ide ruka v ruke s globálnym otepľovaním. Aktivizujú sa teda rôzne individuálne myšlienky a otázky. Predložím aspoň jednu z nich; pokiaľ nenastanú radikálnejšie zmeny, budeme v budúcnosti chodiť „hrať“ na panenskú prírodu do divadiel, či múzeí plných neživých napodobenín?
- JAN MOCEK – Krajina s bažantem, zajícem a srnkou
- Koncept, réžia, scénografia: Jan Mocek
- Hrajú: Robin Seidl, Arseniy Mikhaylov, Tomáš Janypka
- Hudba: Matouš Hekela
- Zvuk, svetlo: Ondřej Růžička
- Umelecká spolupráca: Tinka Avramova, Irina Andreeva
Dátum premiéry 28. 11. 2022, písané z reprízy dňa 23. 2. 2023 počas festivalu Malá inventúra v Alfréd ve dvoře.
FOTO: archiv Alfréda ve dvoře
