Adaptácia románu ukrajinského umelca J. Andruchovyča z roku 1993 sa venuje minulosti a určitej snahe pomenovať zrod, dnes stále pretrvávajúceho, socialistického zla prameniaceho z Moskvy. Postmodernistické knižné dielo, rovnako ako adaptácia pražského Divadla X10 predstavili jeden deň zobrazujúci postupný symbolický prepad do tmavých útrob mestských, morálnych a nedemokratických kanálov Moskvy.
Dominantou je text. Vďaka prekladateľom M. Tomekovi a A. Sevrukovi, ako aj režisérovi D. Pařízkovi, je väčšina inscenačného textu priamo totožná s knižnou predlohou. Obsah autorových myšlienok je však v divadelnom texte uchopiteľný ťažšie. Kvantum slov vytvára náročnosť presného zachytenia podstaty, čo divákov núti k obzvlášť koncentrovanému vnímaniu. Dielo Moskoviáda si kladie ontogenické otázky o ruskom imperializme. Inscenácia rieši značné problémy nacionalizmu, neslobody a geografického rozčlenenia s otázkou samostatnosti Ukrajiny.
V centre chaotického deja sa nachádza básnik ukrajinského pôvodu Oto. Túto postavu, ako aj iné, striedavo, alebo schizofrénne stvárnili Stanislav Majer a Martin Pechlát. Všetci 4 herci na scéne dominovali expresívnym herectvom zobrazujúci krátke príbehy života v Moskve. Gabriela Míčová ohromila svojim všestranným autentickým prejavom, kedy sa od prísnej, hrubej kuchárky, či rómskeho baróna, dokázala preklenúť až do atraktívnej, milenky plnej hnevu. Spočiatku nejasný inscenačný dej dospel k jasnému uceleniu až na konci, kedy Ota vypočúval herec Václav Marhold ako agent KGB. Moment finálneho porozumenia. Psychické a fyzické týranie Ota vytvorilo premostenie k najtemnejším dnám ruského impéria riadiacim sa abnormálnym heslom: „Miliony lidí touží být otroky.“
Napriek vážnej téme sa v publiku častokrát ozýval smiech. Dôvodom bol silný sarkazmus na účet ruského nacionalizmu. Parodovane vyzdvihovali „milovanú“ značku Adidas, teplákové súpravy, šuštiakové bundy, starú komunistickú igelitovú tašku, či baranice z kostýmovej práce Kamily Polívkovej. Zhmotnenie ruského prototypu a stereotypu, ktoré poznáme aj dnes. Rovnako ako neutíchajúca prítomnosť alkoholu v inscenácii. Baranice, ako symbol Ruska, však v tieni reflektorov silne pripomínali kovbojské klobúky, čo potvrdzovala aj známa znelka z filmu Tenkrát na Západe. Túžba po Západe a rozklade impéria výrazne zhmotnila deštruktívna časť scénografie, kedy herci vo veľkej rýchlosti rozobrali malé drevené pódium na javisku.
Inscenáciu hudobne odprevádzala hlasitá rocková muzika, či Míčovej zvučný spev s pridanými efektmi. Temnotu dejového prostredia vytvárali, hry s tieňmi, celková scéna, aj samotní herci. Na pozadí pódia dominovalo veľké plátno striedajúce čiernobiele portréty, obrysy činžiakov, rôzne tvary a farby, rovnako ako aj živé projekcie predstavujúce kúpeľ, či tok krvi. Tvarovo a farebne nápaditá výtvarná stránka z rúk režiséra Pařízka dokonalo podporovala atmosféru strachu, a zúfalstva. Náladu 90. rokov podporovali aj spätné projektory nazývané meotar ovládané hercami a využívané aj ako svetelné reflektory.
Situácie odohrávajúce sa v inscenácii sú pre naše postkomunistické prostredie v podstate ľahko uchopiteľné. Herecky a textovo výrazne náročná inscenácia, trvajúca bez prestávky cca 135 minút, ukazuje kontext súžitia socialistických národov, pričom v popredí stojí ukrajinsko-ruský vzťah. Divák sa samozrejme neubráni porovnávaniu so súčasnou ruskou agresiou. Aj vďaka tvorbe s ruskou, či ukrajinskou tematikou nám umenie nedovoľuje zabúdať. Dôležitá téma, ktorá by na základe súčasných udalostí nemala utíchať, sa ukázala ako náležité gesto zahájenia 26. ročníka Divadelnej Flóry.
- DIVADLO X10 – Moskoviáda
- Předloha: Jurij Andruchovyč
- Režie, scéna, dramatizace: Dušan David Pařízek
- Překlad: Miroslav Tomek, Alexej Sevruk
- Dramaturgie: Ondřej Novotný
- Hudba: Peter Fasching
- Kostýmy: Kamila Polívková
- Účinkují: Gabriela Míčová, Stanislav Majer, Václav Marhold, Martin Pechlát
Premiéra 18. 12. 2022, psáno z uvedení 11. 5. 2023 v rámci festivalu Divadelní Flora.
FOTO: Lukáš Horký a Ondřej Hruška
