Dvojica Iveta Ditte Jurčová a Michal Ditte sú spájaní s osobitým umeleckým priestorom Divadla Pôtoň v dedine Bátovce pri juhu Slovenska. Ako tunajšia umelecká šéfka a riaditeľ, sa spolupodieľali na tvorbe inscenácie výskumného projektu Terra Apathy vytvorenom v priestoroch Divadla Pôtoň, a to v rámci pokračovania cyklu dokumentárneho divadla o neznámej lokálnej histórii.
Terra Apathy, ktorý v sebe ukrýva okrem iného aj význam Zem Opáta, rozpráva príbeh o ekologickej pohrome hliníkových tovární, ktoré devastovali faunu, flóru a obyvateľstvo dedinky Horné Opatovce v 50.–60. rokoch minulého storočia. Téma poukazovala aj na dopad tejto katastrofy do dnešných dní. Hliník bol pre priemysel v ČSSR veľmi dôležitá strategická surovina, ktorú vláda uprednostnila pred osudom úrodnej pôdy a jej samotných obyvateľov. V súčasnosti je obec takmer opustená a pomaly celkom vymazaná z mapy, aj keď ale pôvodne patrila k jedným z najstarších a najvýznamnejších miest v kotline.
Autori inscenácie vytvorili podrobnú analýzu a výskum, kedy spojili historické pramene, archívy, spolu s orálnou históriou v zakomponovaní rozhovorov s pamätníkmi. Proces samotného námetu a výskumu vytvoril Michal Ditte, na čo inscenáciu režijne a čiastočne aj výtvarne spracovala práve Iveta Ditte Jurčová. Spoločne sa pokúšali nazrieť nielen na povrch daných udalostí, ale aj sa detailne dotknúť histórie, či zobraziť život bežných dní. Inscenácia mapovala obdobie od výstavby tovární od roku 1953 až po koniec 60. rokov, kedy museli obyvatelia dediny opustiť svoju rodnú pôdu a domov.
Otvorenie inscenácie bolo tiché, no v jednoduchosti veľkolepé. V tme sa objavila postava, sprvu nebolo
poznať či živá alebo umelá, oblečená v kostýme pripomínajúcom včelie plásty alebo časom odumretú zvlečenú živočíšnu kožu. Herečka Ela Lehotská so strohými pohybmi pomaly vychádzala z tejto umelohmotnej ulity v tvare spoločenských šiat, spoločenských šiat, ako figurína, ktorá práve ožila. Spočiatku bol zobrazený čas v inscenácii v dlhšom časovom úseku s absenciou akéhokoľvek textu. Herečka komunikovala s publikom predovšetkým pomocou gest a mnohých rekvizít či výtvarných objektov, ako, napríklad, plastová maska, či odrazy svetiel v zrkadle, ktoré vizuálnou podstatou a svetelnými prvkami pútali divácku pozornosť.
V úvodnom výstupe sa odohralo symbolické rozsekávanie tmavo-hnedej hmoty štvorcového tvaru, ktorej jadro postupne odhaľovalo červenú roztekajúcu sa tekutinu. Inscenácia bola postavená už od začiatku na názornom podobenstve rozparcelovania a krvavého zásahu do rodnej pôdy, ktoré bolo jasnou predtuchou nasledujúceho príbehu. Nemiznúcou pripomienkou ekologickej pohromy bola aj obrovská skládka, ktorá zaberala veľkú časť scénického priestoru, zložená zo svetielkujúcich káblov, medzi ktorými vyčnievala uviaznutá srnčia hlava. Tento výjav spolu s dymovými efektami explicitne upozorňoval na chemickú otravu okolia, napríklad, výparmi fluóru, ktorý spôsoboval rednutie kostí. Obyvateľov Horných Opatoviec údajne postihovali časté zlomeniny končatín, vypadávanie vlasov, či zubov. Dominantný objekt sa postupne menil na svetelnú choreografiu s vizuálnymi efektami, napríklad symbol neónovo-zelenej farby, ktorý pripomínal rádioaktivitu, či iné nebezpečné látky. Celkový výjav vygradoval až do oslepujúceho osvietenia sály, čo pripomínalo apokalypsu zapríčinenú chemickými bombami.
Ako hlavní sprostredkovatelia faktov a informácií slúžili audiovizuálne pozadie a herecké repliky. Prednes vytvárali zvuky hlasov, ktoré sa prelínali do ladiacich aj účelovo falošných zborových spevov, zdanlivo pripomínajúce folklórne nápevy. Zazneli presné roky, príbehy o úhyne divokých zvierat, dobytka a stromov. Spomínal sa tiež nárast chorôb, či pokles kvality potravín. Hudobná dramaturgia však obsahovala aj zaujímavé mixy rustikálnych zvukov prepojených do rôznorodých elektronických štýlov, čo dotváralo celkovú atmosféru návratu do minulosti.
Ku rozprávaniu príbehu sa pridávala aj Ela Lehotská. Skrz recitačne poetický štýl sa diváci dozvedali o postupnom rozklade Horných Opatoviec. Tento herecký prejav však esteticky a štýlovo nekooperoval so scénografickou a pohybovou zložkou inscenácie. Básne o smrti včiel narážali na hranicu pre-poetizovaného gýču približujúc sa až takmer ku, očividne neúmyselnej, karikatúre. Narušovalo to pochmúrnu atmosféru a kradlo divákom priestor pre vlastné vnímanie, či zamýšľanie sa nad témou. Pri tom však scénografia pomocou jazyku metafor pracovala s námetom viac než dostatočne dobre. Herecké repliky a hlasy z reproduktorov miestami dochádzali k zvukovému a textovému, monotónne hlasnému bombardovaniu, ktoré mierne odvádzalo odrádzalo pozornosť od podstaty spracovania témy. Tento mnoho-tónový hluk vytváral chaos vo vstrebávaní informácii. Strácal sa priestor pre úplné spoznanie základnej fabule, dôležitej pre výsledné posolstvo inscenácie.
Ako dominantná zložka v inscenácii bezpochybne figurovala scénografia, ktorá predbehla aj samotné herecké prevedenie Ely Lehotskej, napriek tomu, že zohrávala hlavnú rolu a zároveň, prenesene aj doslovne, tzv. hybnú silu, akýsi hlavný zdroj pohybov s objektami na pódiu. Pohyby a mimika herečky striedali výraznú statiku, inokedy minimalistické trhane duplikované telesné pohyby. Pohybové časti v inscenácii podporovali myšlienku zúfalosti nad nevšímavosťou vlády okolo ekologickej katastrofy, ku ktorej politici prispeli sami svojou nedbalosťou a rozhodnutiami.
V samom strede inscenácie tak nastala prázdna a jednotvárna situácia, kedy herečka dlhý čas staticky sedela na stoličke v rohu pódia, za sprievodu zborových spevov, ktoré nezrozumiteľne podávali výpovede pamätníkov s podrobnými číslami, či konkrétnymi dátumami. Pridlhým časom v nemeniacom sa bodovom svetle spolu s nevýrazným hereckým prevedením, sa tak nepodarilo úplne presne naladiť situačne požadovanú atmosféru, čo vytváralo jemnú nervozitu v samotnom publiku.
Vyvrcholenie svetelnej choreografie zahrňovalo v sebe rytmizované symbolizované farebné blikanie pozapletaných káblov. Káble zároveň vytvárali aj akýsi veľký objekt skládky a spolu s touto svetelnou inscenáciou sa zdali ako záver inscenácie, avšak zakončením sa stala až posledná tichá poetická replika Ely Lehotskej, ktorá stála vedľa v kúte, osvetlená bodovým svetlom. Obsahom bolo akoby krátke zrekapitulovanie a pripomienka hrozby návratu chýb minulosti, reálne hroziacich ďalších ekologických pohrôm a katastrof. Tento kontrastný pád z apokalyptického vrcholu do slabého dorozprávania príbehu pôsobil prekvapivo a nekoherentne. Občasné tiché napätie v publiku počas predstavenia sa naplno ukázalo aj na konci, kedy záverečný potlesk pôsobil značne zmätene, opatrne a badateľne nesebavedomo.
Výberu námetu pre inscenáciu, sa nedá čo vytýkať. Je potrebné zaujímať sa o nepoznanú lokálnu históriu a pokiaľ možno skutočne sa z nej poučiť. Pravdepodobne práve pre ekologické posolstvo, táto inscenácia rezonovala v divadelnom prostredí a dostala sa aj na festival brnenskej vetvy Příští vlna/Next Wave, ktorého tohtoročným mottom bolo „ …tři tečky před námi, tři tečky po nás…“. Režijným spracovaním bola prepojená výskumná hodnota príbehu s pútavou scénografickou zložkou, ktorú však nejasne a nezrozumiteľne sprevádzali hlasy z audia a repliky Ely Lehotskej. Prekombinovaná textová zložka pohltila čaro scénických metafor, ktoré by aj sami o sebe dokázali veľmi dobre opísať realitu udalostí z Horných Opatoviec.
- DIVADLO PÔTOŇ – Terra Apathy
- Námet: Michal Ditte
- Réžia: Iveta Ditte Jurčová
- Hudba: Michal Paľko
- Výtvarná koncepcia: Alex Zelina, Radovan Dranga, Katarína Caková, Iveta Ditte Jurčová
- Pohybová spolupráca: Renáta Ptačin
- Libreto: Iveta Ditte Jurčová, Ela Lehotská
- Účinkuje: Ela Lehotská
Premiéra 7. února 2022, psáno z uvedení 7. října 2023 v rámci festivalu Příští Vlna/Next Wave v brnenskom HaDivadle.
FOTO: Anna Černá
