Tanec, gymnastika, pohyby a telesnosť. Predstavenie Soft Spot ne-realitou súčasného sveta pripomína futuristické dielo. Dôraz sa kladie na okamih pohybu. Prudkosť, rýchlosť, náznaky surovosti striedajú jemnosť, krehkosť a stíšenie. Choreografka Adrienn Hód pripravila spolu s tanečníčkami Martinou Haydila a Soňou Ferienčíkovou tanečne-pohybovú inscenáciu o dialógu s telom, s jeho tvarmi, možnosťami a povahami. Inscenácia predstavila otvorené možnosti scénického priestoru pre divákov. Blízkosť vytvorila spoločnú súkromnú chvíľu, kde sa stratila realita.
Na úžasne pretvorenom divadelnom priestore olomouckého S-klubu vystúpili dve ženy. V čiernom, bez tvárí. Na hlavách mali nasadené obrazovky, LED masky, ktoré premietali anglické slová. Zahalené hlavy, pripomínajúce burky, upriamovali pozornosť na dominanciu tiel. Pre samotné tanečníčky predstavovalo zahalenie určitú slobodu a ponorenie sa do vnútorného monológu. Uľahčovalo to nahotu na konci inscenácie, kedy zahalenými zostali len tváre spolu s intímnymi časťami a zvyšok odhalených častí sa odrážal vo svetle žiariaceho stropu visiaceho nad tanečným priestorom. Náročnosť pohybu a celovej zrakovej senzitivity znemožňovali pokrývky hláv, rovnako ako masky. Podľa slov predstaviteliek im však toto obmedzenie umožňovalo ponoriť sa do seba, inak vnímať vlastnú telesnosť a atmosféru okolia. Napriek znemožnenému videniu počas predstavenia prichádzali k divákom, ukazovali im statické gestá a ľahké dotyky, čím vytvárali ešte intímnejšie rozhovory.
Veľký scénický strop v tvare štvorca, z tvorby Márie Júdovej a Tomáše Morávka, vytváral nad hlavami tanečníčok hlavné inscenačné osvetlenie. Postupne, obzvlášť ladne a plynule, menil odtiene a intenzitu farieb. Čím výraznejšie farby, tým tlmenejšia bola jeho intenzita, čo vizuálne premieňalo a ponáralo telá tanečníčok do nekontúrovaných pohyblivých tvarov. Postupným tlmením svetiel divácke oko zabúdalo na „správnosť“ telesného rozloženia. Pohyby a telá tanečníčok pripomínali niečo imaginatívne, akoby zrod života mimo našu zem, teda akési prabunky živočíšnych stvorení na oko sa podobajúcim ľuďom.
Predstavenie sprevádzal jednoliaty zvuk s výraznými basami, ktoré jemne rozduneli podlahu. Zvuk skladateľa Ábrise Gryllusa formoval jemné, až meditatívne napätie, čo vytváralo spolu s hmlou, svetlom a pohybmi nevšednú atmosféru. Vytvorený telesný archív tanečníčok predstavoval úlomky ľudového, latinskoamerického či baletného tanečného prednesu, ktoré sa monologicky premietali do rozhovorov. Vlnením, búchaním a gymnastickým ohýbaním tela vytvárali tanečníčky stále nové telesné tvary. Hra a zároveň boj s vlastným telom. Takéto momenty pripomínal nápis „the edge of comfort“. Vytváral sa priestor, kde sa každý mohol ponoriť do tvarov a pohybov sveta vlastných pocitov mimo bežnú realitu.
Tanečníčky zaujali divákov výrazným pohybovým a gymnastickým nadaním. Predstavili nádherný telesný rozhovor. Koniec predstavenia vyvrcholil k akémusi odovzdaniu sa vyššej podstate. Po utíchnutí hudby, potlesku a rozsvietení svetiel zostali tanečníčky v nehybných pózach, čím vytvorili určitý figuratívny objekt. Vstrebávali koniec niečoho; vlastného sveta, entity, do ktorých sa ponorili tancom a divákom dovolili nahliadnuť. Poklona nenastala, čo vytvorilo mierne zmätenie obecenstva. Po neistom potlesku započalo ticho a postupný odchod divákov. Tanečníčky nerušene zostávali v objekte, čím dožívali vytvorenú atmosféru, ktorú však potlesk a skorý odchod mierne narušil. Ponúkal sa priestor na vzájomné vstrebávanie.
- ADRIENN HÓD & ME-SA– Soft Spot
- Choreografie: Adrienn Hód
- Tvorba a interpretace: Martina Hajdyla, Soňa Ferienčíková
- Dramaturgie: Ármin Szabó-Székely
- Pohybová spolupráce: Márcio Kerber Canabarro
- Vizuální spolupráce: Mária Júdová
- Hudební skladatel: Ábris Gryllus
- Kostýmní výtvarnice: Lucia Škandíková
- Světelný designér: Tomáš Morávek
- Světelný technik: Dano Kozlík
Premiéra 10. března 2022, psáno z uvedení 12. května 2023 v rámci festivalu Divadelní Flora.
FOTO: Lukáš Horký a Ondřej Hruška
