Zpět na výpis článků

Sympozium o specifikách východoevropského umění (2/2)

Tento „festival lecture performance“ otvoril Erik Sikora, posledný víťaz Ceny Oskara Čepana (sestra českej Ceny Jindřicha Chalupeckého). Erik predstavil ďalšiu variáciu svojej prednášky o brandingu postupujúc od vysvetľovania svojho vlastného aliasu Džumelec, odporúčaní, ako lepšie brandovať Slovensko až po návrh, že bodky v logu Visegrad Fund by mali byť zelené, lebo to, čo nás ako krajiny V4 naozaj spája, je kapusta (zelí). Rozprávanie ako aj hudobné vystupovanie Džumelca ťaží hlavne z akejsi až detskej hravosti, zvedavosti, bez ostychu, že by akýkoľvek nápad proste mohol vyznieť hlúpo. Očarený jeho humorom si tak vypočujeme úvahu, ako sa v slovenskom štátnom znaku vyskytuje trojkopčekové srdce – symbol lásky a dvojramenný kríž pre spasiteľa so štyrmi rukami, jasne obsahujúcu kritiku nacionalizmu, ale aj pesničku o tom, že svišť by sa nemal volať svišť, lebo toto pomenovanie by lepšie prislúchalo dážďovníkovi (druh vtáka) za to, ako rýchlo sviští oblohou. Síce sa témy scitlivovania, znovuobjavovania detskej nevinnosti v prístupe ku svetu objavujú aj priamo vypovedané, ako napr. v pesničke Vytunená vizuálna poézia a ďateľ: „Napríklad kameň, vezmi si kameň a precíť si kameň […] vytuň si citlivosť a choď po legu bosý…“[1], za oveľa dôležitejšie ako konkrétny obsah Erikovych prednášok a pesničiek považujem niečo, čo by sa dalo nazvať skrytým kurikulom. „V oblasti kritickej pedagogiky sa používa pojem skryté kurikulum ako definícia ‚vedľajších účinkov‘ školského vyučovania. Počas odovzdávania vedomostí a zručností formálneho kurikula dochádza aj k prenosu mnohokrát nezamýšľaných vzorcov správania…“[2]. Tento termín má v kontexte vzdelávania skôr negatívne konotácie, verím však, že pri svojich prednáškach nás má Džumelec šancu nakaziť dobrými vzorcami správania –zvedavosťou, hravosťou a úprimnosťou, a z toho vyplývajúcim citlivejším prístupom voči svetu okolo.

Sympóziu sa jednoznačne podarilo ukázať pestrosť prístupov, ktorú formát lecture performance ponúka. Po prvom večeri, v ktorom Džumelec prednášku popretkával hudobnými vstupmi, sme vo štvrtok mohli vidieť lecture performance Wojteka Ziemilskeho, ktorá bola netradičná hlavne tým, že bola poňatá ako prezentácia parfumu. Predstavil nám vôňu Essence of Poland, ktorú pripravil perfumér často spolupracujúci s umelcami Andreas Wilhelm (jeho tvorbu môžete momentálne zacítiť aj v Národním divadle v Prahe, kde spolupracoval na inscenácii Král Oidipús). Vôňa sa stala odrazovým mostíkom pre priblíženie emócií, subjektívnu snahu o definovanie akéhosi pocitu „poľskosti“. Ako marketér nám teda Ziemilski postupne popisoval rôzne vrstvy vône: banány – po osemdesiatom deviatom „Poland went bananas“ – nové možnosti sa zrazu manifestovali všade a horlivo, nielen prítomnosťou exotického ovocia v obchodoch; pámelník – to malé biele pukajúce bobule rastúce na kríkoch, ktoré pozná v Poľsku každé dieťa, a ťaživá vôňa majestátnych koňov odkazujúca k živelnosti, desivosti, ale aj vznešenosti – národnej hrdosti siahajúcej až k „anjelským“ poľským husárom. Toto rozprávanie veľmi umne miešalo spomienky na zážitky z detstva, fakty z histórie či špekulácie napr. o tom, ako na národ vplýva to, že ho na severe rámcuje more a na juhu hory. Táto spleť rôznych rovín rozprávania nám ako divákom umožňovala viac ako len odniesť si nejakú informáciu – považujem to za veľmi dobre zvolený prístup, ako sa snažiť priblížiť emocionálnu skúsenosť príslušnosti k nejakému národu.

Po prednáške atakujúcej náš čuch bol čas na prácu s ďalším zmyslom – chuťou.

V performance EXPORT – IMPORT Jan Mocek predstavil recept na to, ako vytvoriť úspešné dielo vychádzajúce z východoeurópskej skúsenosti. V približne dvadsať minút trvajúcej kulinárskej šou nahádzal do hrnca podivnú zmes potravín reprezentujúcu rôzne zložky potrebné pre úspešné východoeurópske dielo, napr. politický aspekt diela zastupoval olej od firmy Andreja Babiša. Vďaka jeho prejavu, ktorý vedome operoval za hranicou trápnosti, sa jednalo o predstavenie, ktoré divákov rozosmialo asi najviac. Skutočne kritický postoj k umeleckému trhu či akýkoľvek sýtejší obsah však dielu jednoznačne chýbal. Rozmýšľať sa dalo jedine nad tým, či neironizuje práve tému celého sympózia, to však úplne jasné tiež nebolo.

Večer nás čakala asi emočne najťaživejšia výpoveď – Pina Brutal so svojou veľmi osobnou performance STRIP. Sediac nahá v divadle porozprávala o svojej skúsenosti s prácou v strip-clube v Berlíne. Strip-club ako miesto, kde sú nešťastní vlastne všetci, strip-club ako miesto, kde sa zákaz nedotýkania jednoducho nerešpektuje, a strip-club ako miesto, kde pevná časť zárobku za 12 hodín emočne zničujúcej práce činí 40 eur. Túto performance sme museli ešte nejaký čas predýchavať.

Ako sme už spomínali vyššie, treba vyzdvihnúť jedinečnosť možnosti zhliadnuť hneď štyri lecture performance v priebehu dvoch dní. Zároveň dohromady tieto lecture performance činili zmysluplný celok reflektujúci tému festivalu – skúsenosť umelcov z bývalého východného bloku. Škoda je, že sa na nich vlastne v panelových diskusiách vôbec neodkazovalo, mohli totiž tiež poslúžiť ako určité ukotvenie – bod, ku ktorému by sa bolo možné vracať, namiesto bezbrehého plávania nevedno kam obrovskými témami ako láska, vojna a príroda.


[1] Džumelec. In: Youtube [online]. 18. 2. 2017. Dostupné z: https://www.youtube.com/watch?v=lA0OazHa-Ag

[2] Tranzit.sk/výstava/skryte-kurikulum. Dostupné z: http://sk.tranzit.org/sk/vystava/0/2019-11-14/skryte-kurikulum

FOTO: archiv 9 Lives of the „Eastern“ Artist

Napsali: Samuel Chovanec & Juraj Mydla – Juraj Mydla je absolvent Katedry intermédií na VŠVU v atelieri Ilony Németh. Samuel Chovanec je absolvent Divadelnej réžie na VŠMU.

Poslední články autora