Zpět na výpis článků

Sympozium o specifikách východoevropského umění (1/2)

V Olomouci sa od 19. do 21. februára konalo sympózium 9 Lives of the „Eastern“ Artist: Surviving the Changes. Jeho názov vychádza zo skutočnosti, že na sympóziu sa mali prezentovať a účinkovať výhradne umelci a umelkyne východnej Európy, ktorí si boli nútení vplyvom mnohých politických a ekonomických zmien vypestovať rôzne techniky prežitia. Spoločne sme si mali teda pripomenúť: „…who we are, what our recent past is, what we want, what our audiences need and what we have in common with other artists and artistic communities in Central and Eastern Europe.“[1]

Na jednom mieste sa tak stretli umelci a umelkyne z Česka, Slovenska, Maďarska, Poľska, Litvy, Balkánu a Estónska. Cieľom bolo vytvoriť plodné prostredie na výmenu skúseností, názorov a kontaktov. Takéto zhromaždenie je naozaj zriedkavé. Možno sa podobá tým, ktoré poznáme z divadelných festivalov, no nebolo to celkom to isté. Umelci a umelkyne, ktorí sa na sympóziu stretli, totiž vychádzajú z kontextu okrajových žánrov performatívneho umenia. Dôkazom bol aj fakt, že všetky performatívne podujatia, ktoré boli taktiež súčasťou programu, mali formu takzvané lecture performance. Žáner nám možno nie tak známy, ale v súčasnosti ohromne populárny.

Trojdňový program bol naozaj intenzívny. Na účastníkov a účastníčky čakali tri panelové diskusie a päť performance. V prvý deň, v stredu, sme videli performance Erika Sikoru a po nej sme spolu strávili niekoľko pekných chvíľ v príjemnom prostredí Divadla na cucky. Vo štvrtok sme ráno odštartovali prvou panelovou diskusiou s témou „Love“, poobede sme pokračovali ďalšou s témou „War“ a v piatok poslednou s témou „Nature“. Každá panelová diskusia mala štyroch diskutujúcich a jedného moderátora alebo moderátorku. Snahou teda bolo položiť umelcov a umelkyne do neštandardnej pozície, a teda do vyjadrenia svojich postojov, názorov, skúseností a zážitkov v rámci týchto tém bez ohľadu na ich ukotvenie v akejkoľvek teórii. Mali sme byť v situácii kedy sme konečne načúvali umelcom. Stalo sa tak, no nie vždy bolo čomu načúvať, prípadne nie vždy človek mohol načúvať pokojne s pocitom obohatenia. Utvoriť si totiž konzistentný úsudok bolo každým príspevkom ťažšie, Poslucháči sa strácali v toku síce autentických a zaujímavých názorov, no úplne bez štruktúry. Čo by koniec koncov mohlo byť taktiež v poriadku, ak by sme sa ako poslucháči nenachádzali v pozícii divákov, ktorí si prišli niečo vypočuť, niečo sa dozvedieť, niečím sa obohatiť a inšpirovať. Ak by sme boli v rovnakej pozícii ako oni, a teda diskutovali s menšou skupinou vo viac-menej intímnom a uzavretom prostredí, takáto výmena by fungovala zaručene omnoho lepšie.

Panelovým diskusiám chýbala kvalitná facilitácia. Moderátori a moderátorky diskusie neviedli, opýtali sa prvú otázku a zvyšok diskusií nechali voľne plynúť. Na každej z nich sa teda nevyhnutne stalo jedno dôležité pochybenie, a to nevyjasnenie diskurzu, v ktorom sa diskusia pohybuje. Slova, ktorými boli charakterizované témy diskusií, boli teda odsúdené na voľnú a subjektívnu interpretáciu. Reagovať v takej situácii v diskusii je naozaj náročné a účastníci a účastníčky boli odsúdené na plávanie vo voľných asociáciách častokrát reagujúc neadekvátne alebo úplne nevhodne na predošlé argumenty alebo tvrdenia. Nemôžeme sa potom čudovať, že sa pri diskusii o téme „Nature“ odhodlá jedna z diváčok všetkým zarecitovať báseň, navyše v poľštine, ktorej tri štvrtina osadenstva nerozumela.

Po poslednej performance v piatok sme mali uzavrieť sympózium spoločným „final statement“. V kruhovej diskusii sme najintenzívnejšie kritizovali práve panelové diskusie.

Za najsvetlejší bod sympózia pokladáme rozhodnutie zaradiť do programu takmer výlučne lecture performance (štyrikrát lecture performance a jedna work-in-progress prezentácia performance). Tento formát rozprávania koketuje rovnako s formou klasickej prednášky ako aj divadelným prejavom či performance v kontexte výtvarného umenia. Vo všetkých prípadoch vystúpení na 9 lives tento formát ponúkol umelcom a umelkyniam možnosť otvoriť priestor pre  zvláštny typ úprimnosti – všetky performance boli silne a priznane založené na osobnej skúsenosti autorov. Boli tak performermi a performerkami (postavami), no zároveň aj sami a samé sebou. Toto nastavenie niekde medzi zároveň umožnilo prítomnosť humoru, ktorý vyznieva autentickejšie a naozaj slúži účelu – nevyznieva ako len lacný nástroj na udržanie pozornosti diváka, no skôr akási pomôcka ku lepšiemu odovzdaniu ponúkaných informácií.


[1] Nine Lives – 9 lives of the „Eastern“ Artist / 19.–21. February 2020 Olomouc, CZ [online]. Dostupné z: https://ninelives.cz/

FOTO & VIDEO: archiv 9 Lives of the „Eastern“ Artist

Napsali: Samuel Chovanec & Juraj Mydla – Juraj Mydla je absolvent Katedry intermédií na VŠVU v atelieri Ilony Németh. Samuel Chovanec je absolvent Divadelnej réžie na VŠMU.

Poslední články autora