V piatok 24. mája sa v martinskom Komornom divadle konala premiéra najznámejšieho českého súčasného dramatika Davida Drábka. Režirovania sa zhostil Rastislav Ballek, ktorý už viac než desať rokov intenzívne spolupracuje s martinským súborom.
Celá inscenácia si ponechala „drabkovský“ šmrnc, ktorý nemožno jednoznačne zaškatuľkovať. Vyznačuje sa absurdnou trpkou komikou, kabaretom, fantáziou a grotesknosťou. Už len samotný holý námet hry – stretávanie troch kamarátov pri synchronizovanom plávaní, je námetom nezvyčajným, originálnym a odľahčením celej drámy. Za ich stretávaním stojí nielen blízke priateľstvo, ale aj akýsi vnútorný pocit očsty od svojich problémov. Môžeme tak teda zkonštatovať, že sme boli svedkami réžie modernej drámy, bez ukotveného žánrového vymedzenia.
Táto súčasná česká hra bola tiež v Martine prenesená do slovenského kontextu. Postavy vyjadrovaly kritiku voči slovenskej spoločnosti tým, že priamo pomenovaly negatívne vlastnosti (citujem) „slovače bez vkusu“. A postava Vidiečana, ktorá vystupuje v pôvodnej českej dramatickej predlohe, sa zmenila na baču hovoriaceho liptovským nárečím.
Už samotný úvod celého predstavenia si získal divákov v divadelnom štúdiu. Vo vynaliezavej otváracej scéne totiž tri ústredné postavy Filip (Dominik Zaprihač), Kajetán (Marek Geišberg) a Pavol (Dano Heriban) predvádzali zostavu synchronizovaného plávania plnú fyzicky náročných kúskov. Herci boli pripevnený pružnými lanami zo stropu, na ktorých skákali do „bazéna“, ktorého priestor hraničil takmer s hľadiskom. Ich fyzicky náročné akrobatické kreácie a pohyby znázorňujúce plávanie akvabiel boli ocenené veľkým aplausom.
Herci boli neustále v styku s divákom a režisér sa s ním neustále pohráva. V jednom momente priamo oslovujú divákov, čím narúšajú divadelnú ilúziu a priamo zapájajú publikum do hry. Počas vstupov z modernej šou, ktorá je dosadená do deja hry, sa ľudia publiku menia v priamych účastníkov, ktorý môžu svojími ováciami vstúpiť do deja. Divadelná hranica je narušená aj nástupmi niektorých hercov, ktorý vychádzajú priamo z hľadiska, a tým narúšajú fikciu a premieňajú pozíciu obecenstva.
Spoločenská kritika tu bola vystihnutá cez charaktery troch hlavných postáv. Kajetán je znechutený zo seba samého. Je obrazom dnešnej konzumnej spoločnosti. Je celebrita bulvárneho formátu z nevyrovnanou osobnosťou. Na jednej strane má rád pozitívnu reklamu zo strany médii, no na druhej strane je mu až fyzicky zle zo zábavného televízneho šoubiznisu. No sila peňazí je väčšia než čokoľvek iné. Sám si dobre uvedomuje, že jeho súčasná priateľka je s ním len pre jeho popularitu a dobré finančné zázemie. A tu sa otvára aj ďalšia kritika súčasnosti, a často reflektujúcej témy – zlatokopiek. Tejto role sa zhostil Marek Geišberk. On sám je v povedomí slovenského diváka tiež označovaný za mediálne výraznejšiu osobnosť, čo jeho postave pridalo na dôverihodnosti.
Pavol je zatrpknutým človekom voči celému súčastnému svetu, na ktorom kritizuje snáď úplne všetko. Svojej rodine odopiera bežné potreby konzumu a snaží sa ju „chrániť“ pred ním. Táto predpojatosť a paranoja ho doženie až ku totálnemu kolapsu jeho rodinného života, a sám padá na dno alkoholizmu. Obsadením tejto postavy Danielom Heribanom bola veľmi dobrá voľba. Z hereckého ansámblu sa na túto rolu nielen po výrazovej, ale aj hereckej stránke hodí najviac.
No najfascinujúcejšou postavou z Drábkových Akvabiel je Filip. Nachádza útechu vo svojom živle – vode. V celej hre je poňatá ako prostriedok očisty. Je chápaná ako iná sféra života, útecha pred neútešným a skazeným svetom. Nakoniec sa rozhodne v tomto prostredí zotrvať. Psychicky si vsugeruváva, že sa premieňa na ľudskú vydru, až sa ňou napokon stane. Jeho dobrý priatelia ho napokon vypustia do hrádze, kde konečne nachádza svoj vnútorný pokoj.
Táto scéna je snáď najväčšmi absorudným momentom z celého deja. Kajetán a Pavol vypúšťajú z veľkej krabice do akvária Filipa, ktorý nadobudol podobu bábiky, a lúčia sa s ním, akoby boli účastný na jeho pohrebe. No neustále dávajú najavo, že žije a vybral si život vydry. To vzbudzuje veľkú fanstastickosť a surealizmus.
Výprava bola jednoduchá, no výstižná a presne navodzovala dejové prostredie. Počas celého predstavenia bola samozrejme dominantným elementom kostra bazéna, do ktorej sa koncentrovala akcia a dej. Jednotlivé prestavby prevádzali aj samotný herci v sprievode s chaotickou hudbou v takmer úplnej tme.No nebolo to iba obyčajné prenášanie nábytku. Každá postava vykonávala pohybové etudy charakteristické pre svoju postavu a na scéne sa objavovala vždy epizódna figúra – Filipová babička s bublifukom, čím celému momentu dodávala komickú perpektívu. Táto postava bola obzvlášť neobyčajná. Režisér z nej spravil obraz Filipovho života. Nielenze prepájala jednotlivé obrazy, na scéne sa vyskytovala aj pri jeho monologických spomienkach na svoj život i na ten babičkin. Čo opäť Filipovmu charakteru dodáva na bizardnosti.
Hudba primerane podkresľovala celkový formát inscenácie a vhodne ju dopĺňala. Jej autorom je Daniel Heriban, ktorý je skúseným hudobníkom a skladal už hudbu k niekoľkým inscenáciám Komorného divadla.
Aj kostýmy Kataríny Holkovej podporily bláznivý charakter hry. Niesly prvky komickosti a vystihovaly tiež jednotlivé typy postáv. Ligotavé a lesklé materiály boly použité hlavne u Kajetána a jeho priateľky Edity (Nadežda Vladařová), pretože predstavovaly svet šoubiznisu a vyššej majetnejšej vrstvy. Zato u Pavolovej rodiny kostýmy vyznievaly všedne, tak ako oni sami.
Drábkové dramatické texty sú o narúšaní akýchkoľvek divadelných konvencii a o horkom, ale pravdivom poukázaní na súčasný svet v grotesknom vyznení. Akvabely sú najpríkladnejším dramatickým textom, ktorý plne odhaľuje autorovu poetiku, ktorá je veľmi jedinečná a ľahko nenapodobiteľná. Je však napokon na režisérovi, akým spôsobom tento jedinečný dramatický štýl zinscenuje a predá divákom.
Martinské Akvabely rozhodne naplnily moje očakavánia od tejto inscenácie. Splnily všetky drábkovské prvky, no boly taktiež vhodne doplnené režisérom – Rastislavom Ballekom o jedinečné inscenačné prvky.
Slovenské Komorné divadlo Martin- David Drábek: Akvabely. Réžia: Rastislav Ballek. Dramaturgia: Róbert Mankovecký. Scéna: Jozef Ciller. Kostýmy: Katarína Holková. Hudba: Dano Heriban. Premiéra: 24.5. 2013, písane z premiéry 24.5. 2013
