Divadelná Flora sa snaží byť k svojim návštevníkom čo najotvorenejšia, a aj preto po predstavení inscenácie The Situation organizátori festivalu umožnili divákom, aby sa zúčastnili debaty s časťou ansámblu Maxim Gorkij Theater, kde im priamo mohli položiť otázky.
Diskusiu viedla doktorka Jitka Pavlišová, ktorá pôsobí na Filozofickej fakulte Univerzity Palackého a vo svojej bádateľskej činnosti sa venuje prioritne súčasnému nemecko-jazyčnému divadlu. Tlmočenie zaštítila Simona Vičařová, ktorá je taktiež výkonnou producentkou festivalu Divadelná Flora.
Herci nám na úvod porozprávali o spolupráci s režisérkou Yael Ronen a o procese tvorby inscenácie. „Základom je na začiatku procesu pre režisérku téma. Ansámbel o téme medzi sebou diskutuje a premýšľa. Častokrát sa môže aj pôvodne zamýšľaná téma zmeniť, no vždy na záver sa vyberie jedna, o ktorej si myslíme, že by mohla publikum zaujímať najviac. V prvých týždňoch je potom najdôležitejšie sa medzi sebou spoznať. Robíme to cez rôzne spoločné aktivity, ktoré hraničia až s hrami,“ uvádza Orit Nahmias ‒ stála členka ansámblu.
Herci ďalej dodávajú, že režisérkinou unikátnou schopnosťou je to, že dokáže pre nich vytvoriť skvelú atmosféru na skúškach. Túto atmosféru popisovali ako energiu plnú dôvery, uvoľnenosti, pohodlia a bezpečia. Taktiež, že Yael má pre svoj herecký ansámbel vždy spätnú odozvu plnú povzbudivých poznámok. Najviac si dáva záležať na procesu tvorby a hereckej individualite. Samotná výsledná produkcia je tak potom pre celý ansámbel cenným darom, ktorého si vážia, nezáležiac na spätnej odozve kritiky.
Potom nasledovali otázky publika.
Z akej časti ste do inscenácie vkladali vlastné zážitky a spojitosti s postavami?
Orit: Z polovice, no ale ak sa zamyslím nad týmto predstavením, tak je to asi 85%.
Karim: Ja si myslím, že 50 na 50.
Ayham: Pre mňa sú v tejto inscenácií určite pravdivé 3%; zvyšok je fikcia. Už si nevieme predstaviť, po troch rokoch vojny na Blízkom východe, aká tam je skutočná situácia.
Myslíte si, že sa inscenácie od premiéry zmenila, od súčasnej podoby?
Ayham: Asi na 97%, niektoré veci meníme, ako napríklad tému o Trumpovi, Lipovi a iné situácie, ktoré sa vyvíjajú. Ale zväčša je inscenácia ponechaná v pôvodnej verzií.
Aká je reflexia nemeckých divákov na vašu inscenáciu?
Ayham: Reakcie nemeckého publika sú veľmi priaznivé, okrem prvých dvoch repríz je každá jedna vypredaná, a to je pre nás jedným z najjasnejších znakov toho, že publikum má veľmi rado túto inscenáciu. Taktiež sme boli s touto inscenáciou oslovení na Berliner Theatertreffen 2016.
Navštevovali ste niekedy aj vy „Deutschkurs“?
Orit: Nie je to samozrejmé?
A akú úroveň?
Orit: No C2, ale už som nad tým…
Ako to bolo s navrhovaním scény? Je scénograf prítomný pri tvorbe inscenácie?
Orit: Bohužiaľ nie, scéna sa musí navrhnúť ešte pred začiatkom skúšania. A v inscenáciách Yaely žiaden zo scénografov nevie, o čom inscenácia bude. Jedinú vec, ktorú im zadá, je téma. Konkrétne v tejto inscenácií scénografka vedela len toľko, že je to o nejakej situácií, kde sú prítomní účastníci z Izraela, Sýrie, Palestíny a Nemecka. Niekedy je to náročné na prepojenie, ale niekedy to funguje veľmi dobre.
Plánujete hosťovať s inscenáciu v krajinách Blízkeho východu? A ak by ste ju tam hrali, aké si myslíte, že by boli reakcie od publika?
Orit: Ak by nám umožnili sa vrátiť živí…
Ayham: Máme problémy aj s pasmi. Môj sýrsky pas mi neumožňuje cestovať do Izraela a Palestíny a taktiež aj do iných krajín. Ale myslím si, že by boli ľudia v celku milo prekvapení, ako dobre sa žije v Nemecku a určite by ich chcelo imigrovať ešte viac ako teraz. Ale aký by bol názor politikov a radikálov, to ani netušíme.
Aké to je keď sú postavy tak výraznou kombináciou reality a fikcie a aké je to pre vás hrať tak pravdivé role, ktoré majú dokonca aj mená identické s vašimi? Mňa osobne sa to tiež veľmi dotklo a verím, že aj pre vás to musí byť veľmi náročné.
Ayham: U postáv sme trochu pozmenili mená, sú podobné našim, ale pre mňa ako herca to nerobí veľký rozdiel. Fiktívny príbeh, a náš príbeh, nás vedie do rozprávaní o našom osude, že sme to my samotný ktorý rozprávajú o príbehoch. Aj v procese skúšania sa stáva opakovaná vec umelou. A tak je to aj s našim hraním. Čerstvosť a vzdialenosť toho, čo hráme, je pre nás príjemná.
Karim: Ja a Marion sme prišli z Palestíny, kedy bolo rozprávanie o situácií v našej domovine malý šok. Väčšinu času počas skúšok sme sa len bavili o situácií v Palestíne a zakaždým keď som začul Izrael alebo Palestína, urobil som parkúrový trik. Áno pracujeme s osobnými príbehmi, ale len so zopár.
Orit: V Gorki je väčšina produkcií, v ktorých vystupujem s osobnou výpoveďou. V jednej inscenácií dokonca obhajujem svojho samovražedného otca, a ten je z veľkej časti pravdivý. Je dôležité sa vžiť do postavy a priblížiť ju divákom, a čím osobnejší je, tým viac je pre herca dôležité si ponechať dostatočný odstup, aby sa z toho nezbláznil. Pre nás hercov je v podstate jedno, kedy pred divákom hráme, alebo len prezentujeme seba samých, sme stále zraniteľní a nahí.
Na záver debaty nám Ayham predstavil aj profiláciu a filozofiu nového súčasného projektu Maxim Gorki Theateru ‒ Exile ansámbl.
Ayham: Je to nový projekt Maxim Gorki Theater, kde sa snažíme vytvoriť platformu pre ľudí, ktorí sú cudzinci, mimo titulov, utečencov z iných krajín. Aby sa mohli svojmu umeleckému remeslu venovať aj za hranicami svojej domoviny, bez nátlaku, kategorizácie a náročného preukazovania skúseností. Už sme zrealizovali niekoľko projektov (Winterreise, Alice in Wonderland). Projekt by mal potrvať dva roky s režisérmi a umelcami z Nemecka.
Diskuze po inscenaci Maxim Gorki Theater z Berlína ze dne 14. 5 2017 v rámci festivalu Divadelní Flora.
FOTO: Facebook Divadelní Flory
