Dňa 20. mája predstavilo Divadlo P. Bezruče v druhej repríze na festivale Divadelná Flóra svoju staršiu inscenáciu Pestré vrstvy. Taktiež ju vo festivalovom prostredí predstavilo aj na minuloričnom Ost-ra-vare. Režijné spracovanie Janusza Klimsza, bývalého umeleckého šéfa divadla, sa stalo úspešným a to zaručilo, že táto inscenácia sa hrá už od sezóny 2010/2011, kedy mala v máji premiéru.
Umelé divadelné prostredie, štylizované veľmi jednoducho a realisticky, umožňovalo variabilnú priestorovosť, no absentovala v ňom autenticita a vizuálna efektívnosť, ktorú táto inscenácia obsahoval pri pôvodných prevedeniach v priestoroch hlubinného dolu. Celá inscenácia tým pádom stála na hereckých výkonoch a akcii. Tá bola na festivale Ost-ra-var Petrom Dvořákom, označovaná za neistú. No čo sa Divadelnej flóry týka, možno ju považovať za vyváženú, keďže to nebolo prvé prevedenie v divadelnom priestore, tak ako tomu bolo na ostravskom festivale. Rozhodne počas celého predstavenia z hereckého ansámblu diváci pociťovali energiu a plné nasadenie.
Autobiografický príbeh banníka Antonína Zápotockého z rovnomennej knihy – Pestré vrstvy bol upravený dramaturgom Tomášom Vůjtekom. Ten v ňom ponechal nielen charakteristické scény z pracovného života banníkov, ale aj situácie zo života v komunistickom režime. A to tak ako u ústrednej figúry, tak aj u tých vedľajších. Rozprávanie nenecháva v plynulej rovine podľa knižnej predlohy. Iba náhmatkovo poukazuje na určité kľúčové životné situácie protagonistu, ktoré posúvajú dej dopredu.
Samotný naratív je veľmi zaujímavo spracovaný. Divák môže spočiatku sledovať dve časové línie hlavnej postavy – Ivana. Tie postupujú chronologicky, no navzájom sa striedajú ostrím strihom, a nakoniec splynú do jednej dejovej roviny. To vyžaduje energické a pohybovo flexibilné herectvo, ktoré Lukáš Melník na javisku bravúrne vytvoril.
V jednom okamihu sa ocitáme vo fáračskom prostredí a v zápätí sa postava presúva do holandského bytu v meste Rotterdam. Celé prostredie je však na scéne vytvorené len náznakovo. V pravej časti javiska sme sa ocitali v kancelárskych priestoroch vedúcich pracovníkov, v ktorých sa odohrávala jedna časová a dejová línia. A na opačnej – ľavej strane bolo znázornené prostredie druhej dejovej vrstvy Ivanovho príbehu. Časť jeho emigrantského života v Holandsku, kde sa snažil o azyl. V strede – centre javiska sa odohrávali scény z banníckeho pracovného života. Odkiaľ nás do ďalšej priestorovej dimenzie viedly dvere, za ktorými sa nachádzaly fáračské pestré vrstvy hlbinného dolu.
Celej inscenácii táto priestorová hra dodáva dynamiku a progresívnosť. Trpkosť a tragickosť osudu Ivana je prepletená ironickým humorom a satirou. Životné situácie, v ktorých sa ocitá, môžu byť pre mnohých divákov, ktorý zažili komunizmus, zrkadlom ich vlastných životov.
Kritika politického systému je tu značná a jasne poukázaná, či už v priamom, alebo nepriamom vyznení. Tú môžeme zaznamenať nielen v jednotlivých replikách, ktoré ostro demonštrujú totalitný režim, ale aj v situačnej a charakterovej komike. Scéna osláv Medzinárodného dňa žien vyznela maximálne pateticky a samotné postavy stelesňujúce zástupcov priaznivcov bývalého režimu, boly nielen po vizuálnej, ale aj charakterovej stránke komicky vykreslené.
Aj hudobná zložka tvorí dobový element. Použité boly hlavne populárne piesne, ktoré dotváraly pravú socialistickú atmosféru. Celkovo môžeme túto iscenáciu označiť za obraz konvencii socialistickej spoločnosti a životných pomerov, v ktorých ľudia tej doby žili.
Pre väčšiu autentickosť bol v texte ponechaný dialekt charakteristický pre ostravsko, a pre robotníkov v doloch. Ako kontrast tu pôsobí postava Luďka (Ondřej Brett), ktorá je od ostatných robotníkov odlíšená nielen povahovo, ale aj jazykovo. Hovorí takmer spisovnou češtinou, čo jej dodáva väčší ráz v neomalenosti a nováčkovosti v banníckom fachu. No hlavne jej to pridáva na komickosti a často aj na odľahčení dramatických situácii.
Samotná performácia bola na festivalovom predstavení na vysokej úrovni. Celkovo sa táto inscenácia dá zhrnúť do jednej vety. Je to hra o slobode a o hľadaní slobody.
No myslím, že nielen český alebo slovenský divadelný, literárny či filmový konzument môže už byť motívom kritiky komunistického režimu presýtený. Pretože na túto tému bolo doposiaľ vytvorené veľké kvantum umeleckých spracovaní a samotná táma sa javí ako mierne klišé.
Divadlo Petra Bezruče – Ivan Landsmann: Pestré vrstvy. Režie: Janusz Klimsza. Dramaturgie: Tomáš Vůjtek. ÚČINKUJÚ: Lukáš Melník, Norbert Lichý, Josef Jelínek, Tomáš Dastlík, Ondřej Brett, Přemysl Bureš, Dušan Urban, Michal Weber, Zdena Przebindová a ďalší. Premiéra: 13. 5. 2011, obnovená premiéra: 2. 10. 2012, psáno z reprízy 20. 5. 2013 v Olomouci.
Použité foto: Jiří Doležel
