Martinské komorné divadlo sa rozhodlo opäť uviesť na svojích doskách jednu z hier Williama Shakespeara. Už pred piatimi rokmi režisér Viktor Kolár svojím Macbethom úspešne predviedol, ako môžeme vnímať kráľovský dvor z perspektívy mafiánskeho prostredia. Táto inscenácia bola veľmi úspešná a v Martine sa hrala skoro dva roky. Tentokrát sa ďalšieho Shakespearovho titulu chopil v Martine často hosťujúci Dodo Gombár. Jeho inscenáciu Hamleta by sme mohli vystihnúť dvoma slovami – inovatívnosť a hravosť.
Presviedča nás o tom už v prvých minútach, kedy sa namiesto kráľovského dvora ocitáme v domácom prostredí obyčajnej rodiny strednej vrstvy. Celá inscenácia je tak koncipovaná do rodinnej problematiky. Nábytok je tu ladený v trochu starožitnom duchu a realistické rekvizity nám pomáhajú Hamleta priblížiť súčasnej dobe. Herci požívajú dotykové mobily a namiesto listov dostávajú textové správy. Za nedostatok možno len pokladať nevysvetlenú a nevyužitú dieru v strope bytu. Počas celej inscenácie žiadna postava na ňu neodkazuje a ani nieje nijak opodstatnená.
Voľba prekladu z roku 2005 dokazuje, že sa inscenácia pokúša aktualizovať Shakespeara i súčasným jazykom. Martinský Hamlet sa zväčša drží tohto prekladu Ľubomíra Feldeka, no o niektoré časti textu sú pridané z pera Doda Gombára. Jedná sa nielen o slangové slová, ale aj o niektoré repliky, ktoré majú vtipné vyznenie a originálne tak dopĺňajú repliky.
Časti s politickou tématikou boli úplne vyškrtnuté a ostáva nám dejová kostra plná rodinných svárov a Hamletovej pomsty. Značne boli vyškrtané aj epizódne postavy, čo beriem ako dobrý krok k väčšej dynamickosti dramatického deja. Zato sa nám tu objavujú tri nepresne definované figúry, cez ktoré môžme napríklad nahliadnuť do psychického rozpoloženia hrdinov.
Takmer celá inscenácia má tragikomický charakter. Je v nej použitá situačná komika, ale aj irónia a satyra. Rozhodne sa nejedná o žiadne prvoplánové lacné žarty. Presne zapadajú do celého konceptu a sú hercami podávané prirodzene. Aj charaktery hlavných postáv boly presne vykreslené. Oféliu stvárnila Kamila Antalová, herečka s veľkým potenciálom a talentom. V súčastnosti nielen že hosťuje v Martine, ale aj účinkuje v Divadle Andrea Bagara v Nitre a slovenský divák ju mal možnosť vidieť i v televíznych seriáloch.Oféliina mladosť a naivita boly jasne znázornené nielen dievčenskými kostýmami v bledých panenských farbách. Gombár jej plachosť podčiarkol neustálim zajakávaím sa a utiekaním sa k hudbe, ktorú počúvala zo svojho Ipodu. A tu badáme priblíženie sa k mentalite súčasnej mládeže, ktorá tiež častokrát uniká pred problémami dnešného sveta prostredníctvom hudby a úplne sa tak dištancuje od reálneho sveta. Divákovi sa tímto tiež naskytol pohľad do Oféliinho vnútra. Kamila Antalová a jej herectvo pôsobí veľmi verne, a to nielen pri maximálne emočne prežitej scéne Oféliinho odmietnutia Hamletom, kedy máme možnosť vidieť nefalšované slzy sklamaného naivného diečaťa.
Čo sa týka postavy Hamleta, Marek Geišberg spĺňa všetky atribúty, s ktorými ju Shakespeare vytvoril. Mladý, chrabrý muž, plný nenávisti voči svojmu strýkovi a matke. Cíti krivdu voči svojmu nebohému otcovi. Po zistení, že bol nekalo zavraždený, sa nebojí pomsty a so svojím bystrým umom osnováva plán. Jeho charakter je tradične vystavaný do dvoch rovín. Do racionálnej a pomätenej, ktorú okrem svojho verného priateľa Horatia pred všetkými predstiera. Režisér nepriamo, ale jasne poukázal aj na ich spoločný vzťah. Vykreslil ho za viac než priateľský, a to nielen vzájomnou výraznou náklonnosťou, ale aj jeho vzťahom k ženám – k matke a Ofélii. Obomi totiž Hamlet opovrhuje.
Hudobná zložka skladateľa a dramaturga inscenácie Róberta Mankoveckého svojím charakterom pripomína filmovú hudbu. Dopomáha k dramatickosti situácii, opisuje emotívne rozpoloženie a psychológiu postáv, čím nás zároveň ponára i do hĺbky príbehu. Okrem nahrávok tvoria hudobnú zložku inscenácie i pasáže živej hudby, ktorú interpretujú na javisku samotní herci SKD. Tí už muzikálne zručnosti predviedli i v ďalšej Gombárovej martinskej inscenácii Štúrovci (koncert zrušený). V Hamletovi Marek Geišberg sprevádza na slávnosti basovou gitarou objednaných hercov, Dano Heriban (Horatio) zas hrou na bicie graduje súboj Hamleta a Laerta. Tento element živej hudby na scéne potvrdzuje režisérov rukopis. Gombár a muzikálnosť idú ruka v rukáve a keď sa k tomu pridajú aj nadaní muzikanti, úpech je vždy zaručený.
Mankovecký v inscenácii intenzívne pracuje i so zvukmi a ruchmi. Hluk práčky či vŕtačky použil pri vyhrotených dialógoch, šumenie vodovodného kohútika či toaletného splachovača nám zas rozširujú javisko o miestnosti, ktoré divák nevidí. Tieto umelo nahrané bežné zvuky nám pripomínajú všedný deň v panelákovom byte a podčiarkujú tak realistickosť inscenácie. Vlastne sa cítime, ako keby sme sa ani nepozerali na divadelnú hru, ale boli u niekoho v byte a sledovali život jednej rodiny.
Hosťujúci scénograf Marek Hollý člení priestor javiska presne na tri časti. Dve exteriérové časti oddeľuje od jednej interiérovej priehľadný záves. Exteriérové kulisy boli jasne rozlíšené živými prvkami, ako stromy či kvetiny za oknom, pričom stromy a aj kvetiny boli naturálne. Toto rozdelenie naruší až známa scéna z cintorína. Z obývacej miestnosti nás inscenačný tým obyčajným natiahnutým čierneho igelitu cez sedačky a stôl preniesol na miesto posledného odpočinku. Postupne, ako postavy umierajú, si na tento nábytok i sadajú. Táto scéna mi utkvela v pamäti snáď najvýraznejšie – vyznačovala sa totiž veľkou hravosťou.
Samozrejme nás režisér neochudbnil o Hamletov výstup a postoj s ľudskou lebkou, no nič iné okrem neho v tejto časti neostalo tradičným! Celú túto časť hry viedol narátor, ktorého stvárnila Nadežda Vladařová. Stroho čítala do mikrofónu Shakespearov text, podľa ktorého herci pantomimicky hrali. Jej hlas sa s veľkou ozvenou rozplýval do celého priestoru, ako keby hovoril zo samotného podsvetia.
Finálny súboj bol doprevádzaný „bicími“, a pri úmrtiach jednotlivých postáv, bola použitá pomalá morbídna hudba podrhnutá hmlou a osvetlením v studených farbách. Celú túto scénu môžeme pokladať za pravú dramatickú bodku na záver.
Takmer počas celej inscenácie nám Gombár na javisku servíroval psychologický realizmus, ktorý v druhej polovici v záverečnej scéne na cintoríne vyhrotil do štylizácie, čím diváka absolútne uchvátil. Touto inscenáciou si Slovenské komorné divadlo zapísalo do svojho repertoáru opäť vydarený kus.
