Zdá sa, že vody českej divadelnej kritiky víria. Keď už nie inokedy, tak rozhodne na diskusiách usporiadaných Sdružením českých divadelních kritiků (SČDK). Po Debate o Divadelních novinách z novembra 2010 (zhrnutie diskusie tu https://divabaze.cz/udalosti/282-shrnuti-debaty-o-divadelnich-novinach.html) sa pod „mikroskop“ kritickej obce dostal i časopis Svět a divadlo. Diskutujúci sa v utorok 28. februára v Institutu – Divadelní ústav pokúsili v debate o SAD-e pomenovať jeho súčasný stav, no dotkli sa i širšej problematiky sveta virtuálnych médií, výučby divadelnej kritiky či háklivých generačných škatuliek.
„Časopis Svět a divadlo – Poslední mohykán?“
Do okrúhleho pléna zasadli okrem súčasného „mančaftu“ redakcie (šéfredaktor Karel Král a redaktor Jakub Škorpil) i jej „odpadlíci“ (Marie Reslová, Ondřej Černý, Jan Kerbr). Diskutovať o SAD-e prišli aj ďalší aktívni kritici (Petr Christov, Vojtěch Varyš, Jana Machalická), zapájali sa i študenti divadelnej vedy. Kto nebol (Vladimír Just), poslal aspoň odkaz. Moderátorom debaty s provokatívnym podtitulom „Časopis Svět a divadlo – Poslední mohykán?“ sa stal Martin J. Švejda z Teatrologickej společnosti, zároveň člen výboru SČDK. „SAD je od svojho zrodu v roku 1990 pod šéfredaktorským vedením Karla Krála, dodnes si uchováva svoj počiatočný charakter a štruktúru. Vybrané divadelné udalosti sa snaží zasadiť do širšieho kontextu a rovnomerne si všíma domáceho i zahraničného divadla,“ charakterizoval 22-ročný časopis Švejda. Následne vytýčil diskutujúcim základné otázky: Ako dlhotrvajúca koncepcia časopisu funguje dnes? Akú rolu hrá medzi súčasnými divadelno-kritickými tlačenými a internetovými médiami? Ako je to s jeho prispievajúcimi autormi? Aká je úroveň ich článkov a čo od nich vlastne očakávame?
Časopis pre všetky generácie?
Švejda označil SAD za „časopis generačných „súputníkov“, spriaznených s režijnou generáciou Hany Burešovej, J. A. Pitinského a Petra Lébla“. Rozhodol sa preto úvodom odovzdať slovo zástupcom ďalších generácií českej divadelnej kritiky, aby vyjadrili svoj osobný vzťah k časopisu Svět a divadlo. Následne prečítal príspevok neprítomného Vladimíra Justa, čoby zástupcu staršej kritickej generácie a zároveň bývalého šéfredaktora štvrťročníku Divadelní revue.
Just v príspevku vyzdvihol predovšetkým snahu SADU-u myslieť o divadle vo filozofických, psychologických, estetických a ďalších súvislostiach. Súdobú denníkovú, tlačenú aj internetovú kritiku označuje za desivú, a preto je dnes SAD možno potrebnejším ako inokedy. Vyzdvihol tiež jeho nenahraditeľný prínos „pôrodnou asistenciou prekladových i pôvodných dramatických noviniek“ a tiež existenciou Ceny Alfréda Radoka. Recenzentská činnosť ale mala pre Justa myšlienkovo i štylisticky kolísavú úroveň a riadila sa niekedy skôr módne skupinovými než všeobecne hodnotovými preferenciami.
Ako zástupca generácie, nastupujúcej v 90-tych rokoch, prehovoril predseda SČDK Petr Christov. Nenahraditeľnú úlohu SAD-u vnímal práve v 90tych rokoch, kedy časopis figuroval ako mnohokrát jediný zdroj inak nedostupných dramatických textov a informácií o svetovom divadelnom dianí. „S nástupom nových médií a rozšírením mediálneho priestoru sa ale táto úloha SAD-u zmenila, no štruktúra časopisu ostala rovnaká.“ Christov ale postrehol premenu niektorých prispievateľov, aj dôsledkom čoho dnes stránkami SAD-u listuje len z profesnej nutnosti. Záverom príspevku položil do pléna otázky, či je takto pevne štruktúrované médium v tejto dobe stále životné, či by nestálo za úvahu takýto typ média rozvoľniť, nájsť mu iný tvar, prípadne zistiť jeho rolu v súčasnej štruktúre mediálneho sveta.
Za mladšiu generáciu prehovoril prispievateľ časopisu Týden a bývalý člen výboru SČDK Vojtěch Varyš. Ten sa okamžite snažil z generačnej „škatuľky“ vymaniť, nesúhlasí s takýmto „nálepkovaním“ rovesníkov s častokrát odlišnými náhľadmi na divadlo. Varyš ako „občasný prispievateľ a ešte zriedkavejší čitateľ“ prechováva k SAD-u úctu, sám ale v móde dlhých dôkladných textov nedokáže uvažovať. Pre čiernobiele fotografie v časopise mu chýba väzba medzi vizuálnym vnemom inscenácie a jej detailným textovým popisom. Podľa Varyša by SAD nemal informovať, ale skôr prichádzať k poučenému publiku a nad vopred známou informáciou v jednotlivých textoch premýšľať a polemizovať. „Časopis s prívlastkom „revue“ by navyše nemal, ako je tomu v súčasnom SAD-e , strácať i zábavný význam.“ Privítal by viac autorsky zafarbené texty, ktoré by sa nezľakli ani prípadnej teatrálnosti.
„Kolo“ úvodných diskusných príspevkov uzavrel Michal Zahálka, člen výboru SČDK a zástupca najmladšej generácie českej divadelnej kritiky. Súhlasí s predošlým názorom na generačné selektovanie kritikov, s Varyšom sú tiež častokrát protikladne zmýšľajúcimi rovesníkmi. Ani SAD nevníma ako generačné médium: „Je stále jedinečným priestorom pre rozsiahle uvažovanie o divadle, ktoré sa ani inde nemôže objaviť.“
„O svete divadla a divadle sveta“
Švejda sa následne obrátil na redaktorov-zakladateľov, aby ozrejmili svoj pôvodný zámer s časopisom Svět a divadlo. Karel Král: „Časopis sa vyvinul zo slobodnej platformy Bulletinu aktivu mladých divadelníků, ktorá sa v post-revolúčnom SAD-e rozšírila i o platformu orientovanú „do sveta“.“ Marie Reslová (Hospodářské noviny) dodáva: „Chceli sme časopis, ktorý premýšľa o svete skrz divadlo alebo o divadle skrz svet, ktorý nás obklopuje.“ Král ďalej poukázal na kvalitu SAD-u, ktorú pri jeho zakladaní považoval za samozrejmú: „Kto píše články, má ctiť fakty a argumentovať svoje názory. Dnes je to vzácnosť a ostali sme v tom totálni mohykáni.“ Šéfredaktor sa navyše obáva, že sa takýto prístup veľmi neučí ani na školách.
Švejdu ďalej zaujímalo, ako ostatní prísediaci vnímajú vývoj časopisu Svět a divadlo. Majú pocit, že sa koncepcia časopisu premieňala? Stráca SAD na svojej životnosti? Petr Christov vidí zásadný negatívny posun časopisu práve v tom, že sa v posledných ročníkoch už nedokáže skrz divadlo vyjadriť k tomu, čo sa v skutočnosti v Čechách i vo svete deje. Marie Reslová vníma nový význam SAD-u v možnosti slobodne písať o divadle bez obmedzení a tlakov, ktoré na divadelných redaktorov kladú tlačené média. Ako paradox dnešnej doby vidí, že je v mori súčasných provokatívnych textov seriózne písanie o divadle pomaly väčšia sloboda ako provokovať. Pre Martina Bernátka (študent divadelnej vedy, člen výboru SČDK) nie je filozofická stránka časopisu dostatočne aktuálna a v praxi využiteľná, nie vždy sa teda dotýka „nášho“ sveta. Na rozdiel od Varyša so Zahálkom sa nebojí pojmu „generácia“, „tá vzniká až na základe nejakého výkonu a snaženia jej zástupcov“. Jana Machalická z Lidových novin navrhuje nespokojencom založiť nový časopis, ktorý by sa mohol profilovať svojím smerom: „Túto možnosť nikto výraznejšie nevyužil za posledných 20 rokov.“ Švejda s Machalickou nesúhlasí: „Ak sa časopis nechce „zapúzdriť“ a ostať uzavretý vo svojej generácii, mal by v prvom rade myslieť na čitateľov a nových priberať.“ Podľa Ondřeja Černého, v súčasnosti riaditeľa Národního divadla v Prahe, ani nový obdobný časopis v tuzemsku vzniknúť nemôže: „Karel Král veľmi chytro vťahuje do SAD-u nové podobne zmýšľajúce osobnosti, čím sa priestor pre nový časopis neotvára.“ Na otázku Martina Švejdu, či nemôžu za odklon od aktuálnych trendov nejaké osobné preferencie zo strany redaktorov, odpovedala Marie Reslová: „Vo výbere divadelníkov hrá zakaždým rolu osobnosť daného redaktora a jeho preferencie.“ Je presvedčená, že má medzi kritikou a praktickými divadelníkmi stále prebiehať živá komunikácia. „Rozhodne sme ale nepresadzovali kamarátov,“ dodáva v tejto súvislosti Karel Král. Podľa OndřejeČerného šlo o pomenovanie kvalít určitých osobností, skrz ktoré sa redaktori v SAD-e snažili nastoliť svoje umelecké kritéria.
„Nemusím ani zistiť, či chodili herci nahí alebo či nosili klobúky.“
Moderátor ďalej obrátil pozornosť na tematickú stránku časopisu: „Neprebieha vyhľadávanie tematických blokov SAD-u len mechanicky? Skutočne sa časopisu darí „ťať do živého“ a otvárať témy, ktoré dnešná verejnosť považuje za živé?“ Pre Petra Christova je „časopis poskladaný z toho, čo sa odohralo v istom „vleku“, a čo náhodou vytvorilo nejaký tematický blok.“ Oproti minulosti mu chýba schopnosť previesť čitateľa „príbehom“ témy článku, detailne informovať ho môže i aktuálnejšie médium. „Dvojmesačná periodicita ponúka možnosť dlhodobo pracovať na článkoch s celoeurópskym tematickým dosahom, ktorý možno následne vztiahnuť na české prostredie.“ Christov, tiež pedagóg Karlovej univerzity, ďalej argumentuje: „So študentmi sme porovnávali články Světa a divadlo so zahraničnými periodikami. Tie zo SAD-u po komparácii nevyšli ako „čítavé“, s ktorými by študenti radi ďalej pracovali.“ Študentka divadelnej vedy Natálie Preslová priblížila plénu onú študentskú debatu: „Porovnávané tlačené aj internetové média sme sledovali „en bloc“. Zahraničné články boli názorovo provokatívne, obsahovali skôr argumenty ako fakty a boli zafarbené osobným názorom.“ To Preslovej v českom prostredí všeobecne chýba. Reslová ale poukázala na to, že sú v Čechách autori, ktorí v tomto prostredí vyrastali a akých vychovali tunajšie školy.
Podľa Jakuba Škorpila Christov SAD-u krivdí, v prípade Plzeňského festivalu Divadlo i v prípade festivalu Theater sa viac ako polovica z ich zahraničných produkcií v SAD-e objavila už s predstihom. Reflektovať ale určitú vec s odstupom mu dokonca pripadá v dnešnej dobe cennejšie i zaujímavejšie. Na obranu desktiptívneho prístupu dodáva: „Z článkov francúzskych autorov sa pre rozsiahle filozofické úvahy mnohokrát nedozviem podstatné informácie o inscenácií. Nemusím z nich ani zistiť, či chodili herci nahí alebo či nosili klobúky.“ Podľa Ondřeja Černého by sa divadelná reflexia mala skôr pokúsiť vstúpiť do divadelného diania vyrieknutím syntetického názoru a mať ambíciu toto dianie i zmeniť. Král dúfa, že SAD z množstva divadelného diania ukazuje práve to, čo je dôležité a nie je teda neaktuálny. Christov opätovne zdôraznil, že práve toto časopis nedokáže: „Môže byť dobrým archívnym materiálom v knižnici, no zároveň by ale mal inšpirovať k premýšľaniu, čo nám ten svet vlastne ponúka.“ Christov dodáva, že ak redakcia považuje práve takto orientované texty za nie tak zaujímavé (ako napr. v prípade maďarského kritika Tamása Jaszaya), tak sa s Králom nedokáže dohodnúť.
Iný svet, elektronický SAD?
Podľa Martina Bernátka časopisu oproti minulosti zmizol partner v praktickom divadle, o ktorého by sa mohol oprieť a s ktorým by mohol polemizovať. V českom prostredí mu chýba režisérska dominanta: „Je preto nutné vnímať SAD ako autorský časopis v období post-autorského divadla.“ Reslová s Machalickou vidia problém skôr v spomínanej absentujúcej živej komunikácii s praktickým divadlom, ktorá sa, s vyostrujúcimi sa vzťahmi, vytratila. Král charakterizuje dnešný svet (a teda i divadlo) ako roztrieštené, čo sa nutne odrazilo i v SAD-e. Na margo roztrieštenosti virtuálneho sveta dodáva: „Dnes už si každý na internete myslí, že môže publikovať čokoľvek, veď sa to za chvíľu stratí.“ Nadviazal Petr Christov: „SAD je časopis, ktorý je 22 rokov formálne rovnaký. Ako môže potom reflektovať túto podstatne inú dobu?“ Ďalej poukázal na neférovo dehonestované elektronické média, ako napr. American Theatre, ktoré sú kvalitou porovnateľné so SAD-om: „Nemôžeme paušalizovať to, že nás virtuálny svet nemusí zaujímať. Musí, pretože i náš svet je iný.“
Jakub Škorpil upozornil, že o elektronickom SAD-e sa v redakcii uvažujú už rok, no zatiaľ sa nedokážu ohľadom jeho podoby zjednotiť. Ondřej Černý poukázal na možnosti oslobodenia sa, ktorú elektronický formát ponúka: „Časopis by už nemusel dosahovať určité čísla predajú, aby prežil. Prostriedky, predtým investované do tlačiarní či distribúcie, by sa mohli využiť na adekvátne zaplatenie autorov, či dostatočné redigovanie textov.“ Marie Reslová si internetový SAD nevie predstaviť, sama nedokáže z počítačovej obrazovky vnímať texty o viac ako 4 stránkach. Internetovú sekciu časopisu by chápala ako dorozumievací prostriedok s čitateľmi, na základe ktorého by SAD mohol formulovať témy do svojej tlačenej podoby. Krála odrádza predstava, že by pod značkou Svět a divadlo prebiehali na internete obdobné diskusie ako na stránkach Divadelních novin.
Reagujúc na rozkol pozvala šéfredaktorka časopisu Loutkař Nina Malíková všetkých prítomných na júnovú diskusiu pri príležitosti 100-tého výročia časopisu do priestorov plzeňskej Skupovky. Spolu s prizvanými redaktormi zo spriaznených európskych bábkarských periodík budú mať možnosť pohovoriť o problematike tlačených a internetových verzii divadelných médií. Tento problém je totiž podľa Malíkovej „pravdepodobne oveľa hlbší“.
Čitateľ nakoniec
Na záver diskusie Petr Christov položil zásadnú otázku, a síce kto je dnes čitateľom SAD-u. Šéfredaktorka revue Taneční zóna Jana Návratová rieši podobný fatálny problém. Má pocit, že sú so SAD-om časopisy bez čitateľov. Viac ako dvojhodinovú debatu o podobe časopisu SAD uzavrela postrehom: „Nie je preto dôležitejšie učiť sa, ako písať, ale skôr čítať.“
Česká divadelná obec má za sebou ďalší verejný rozhovor. Diskusia o SAD-e odhalila rozdielnosť predstáv českých kritikov ohľadom formátov divadelno-kritických textov a to bez ohľadu na generácie. Poukázalo sa i na radikálne inú podobu sveta a mediálneho poľa spred 22 rokov, kedy Svět a divadlo vznikalo. Orientačné otázky moderátora Švejdu ale priniesli len nové otázniky: Ako sa časopis prispôsobí dnešným čitateľom? Rozvoľní niekedy šéfredaktor Karel Král jeho stabilnú štruktúru? Kedy sa časopis prispôsobí požiadavkám dnešnej internetovej generácie? Verejná aktivita SČDK našťastie v tejto divadelnej sezóne nekončí, na pláne je aprílová diskusia o pražskom Quadrienalle 2011 a júnová debata ohľadom výučby divadelnej kritiky na vysokých školách. Určite budeme tam!
