Tomáš Dastlík sa pomaly stáva, podobne ako jeho domovské Divadlo Petra Bezruče, inventárom olomouckého divadelného festivalu. Jeho hypnotizujúci pohľad nás ale rok čo rok neprestáva prekvapovať. Vydýchnuť mu za posledný rok v DPB rozhodne nedovolili – stihol si strihnúť role mužov, ženu, anjela i pudla. Tomáš je vďaka tomu ale očividne v kondičke. Päť minút po odohratom predstavení Větrné hůrky už netrpezlivo čakal prezlečený na naše otázky.
Ako sa vám hralo predstavenie v podstatne väčšom divadle?
No jasné, my sme sa hneď od začiatku snažili vyriešiť ten odlišný priestor. Kulisy a vlastne všetko v Hůrke je ušité na naše bezručovské hľadisko, ktoré je síce hlboké, ale úzke. Napríklad z bokov olomouckého hľadiska bolo určite strašne málo vidieť. Už od počiatku s tým človek musí počítať a hrať inak. Potom, čo v predstavení preskočila iskra, bolo samozrejme krásne hrať pred toľkými divákmi.
V inscenácii sa nachádza mnoho rôznych fórikov. Skúšanie bolo asi celkom zábavné, nie?
Popravde sme mali v tomto prípade spočiatku problémy nájsť si správny herecký štýl. Začiatok totiž Honza Mikulášek výrazne naštylizoval, potom sú tam zas realistické pasáže, z ktorých sa opäť vraciame do štylizovaných obrazov. Ale sranda býva pri skúšaní vždy.
Ako sa vám spolupracuje s Honzom Mikuláškom?
Spoluprácu s ním mám veľmi rád, robili sme spolu už niekoľko inscenácií. Napríklad práve jeho Evžen Oněgin mi pomohol dostať sa do širšieho divadelného povedomia. Niekedy sa nám možno ťažšie hľadá spoločná reč, ale to vždy len do bodu, kým prídem na to, čo odo mňa presne chce.
Zvykne Mikulášek javisko „choreografovať“, alebo dáva hercom pri skúšaní slobodu?
On skôr „tajmuje“ ako choreografuje. Čo sa týka tých figúr, zvykne nám najskôr popísať charakter akej takej figúry a my si ju následne sami dotvárame. Mám navyše pocit, že čím je starší, tak nám tej slobody dáva čoraz viac. A to je dobre.
Sú nejakí režiséri, s ktorými mimoriadne rád spolupracujete?
Popravde som nikdy takto nepremýšľal. Ja sa vždy teším na každého režiséra, ide zakaždým o nové zaujímavé stretnutia.
Väčšinou ste obsadzovaný do hlavných postáv, občas si ale „strihnete“ i nejakú kurióznu vedľajšiu postavičku. Čomu dávate prednosť?
Musím mať rád všetky svoje postavy, i tie najmenšie. Zakaždým si musím na nej nájsť niečo, čo ma na nej bude baviť. V prvom rade sa ale snažím, aby sa i každá moja menšia postava stala zapamätateľnou. Človek skutočne nemôže stále hrať len veľké postavy. Ja už toho mám tiež občas riadne nad hlavu. Na druhú stranu sa nechcem rúhať, som strašne rád, že som takto obsadzovaný.
Nevadí vám teda, keď si musíte čas od času navliecť i parochňu pudla v inscenácii Láska, vole?
Nie, nevadí mi to. Naopak mám i túto rolu celkom rád. Aj parochne celkom môžem, aspoň mám na chvíľu opäť niečo na hlave (smiech). Podstatná je pre mňa práve tá pestrosť. V menšej role môže byť totiž človek zakaždým iný. Hlavne to nie je rutina.
Cítite sa lepšie v komickej alebo tragickej polohe?
Je mi to vlastne jedno.
V najnovšej inscenácii Divadla Petra Bezruče Zkrocení zlé ženy ste naskúšali postavu vzdorovitej Kateřiny. Aké je to obliecť zas pre zmenu ženskú parochňu?
No to bol masaker! Všetky postavy tu hrajú chlapi a z celkového obsadenia je nás tam asi sedem hercov, druhú polovicu tvoria technici. Odrazu sme vytvorili akúsi „bandu“. Nevybrali sme sa ale parodickou cestou, preto to bolo pre mňa spočiatku dosť ťažké. Okamžite ma totiž napadali rozličné fóriky, ktoré by sa inak mohli použiť. Najťažšie teda bolo sa od tohto úplne oprostiť a skutočne udržať v postave líniu len tej ženskosti a nedodávať tomu nijakú komickú nadstavbu.
Viete už, aké role na vás čakajú v budúcej sezóne?
Viem akurát, že už budem mať konečne asi mesiac voľno. Ja už totiž hrám v divadle vo všetkých posledných 10–11 inscenáciách. Cítim sa už fyzicky i psychicky značne vyčerpaný. Dokonca som preto musel odmietnuť ponuku z Letních shakespearovských slavnosti, ktorú som chcel pôvodne vziať kvôli kšeftu. Cítim ale, že už nevládzem a že to proste už takto nejde.
Jedna z línií festivalu nesie podtitul Žádná Komedie! Je nejaký ľahký žáner, ktorý si v divadle užívate?
Teším sa, keď sa na niečom ľahšom pobavia diváci. Napríklad taká Láska, vole nemá žiadnu inú ambíciu ako pobaviť. Osobne ale žiaden ľahký žáner rozhodne neuprednostňujem.
Za rozhovor ďakuje Dominika Široká
(Převzato z festivalové zpravodaje Spílání)
