Bodkou za vrcholiacou divadelnou sezónou na Slovensku je už siedmym rokom festival Dotyky a spojenia. Migrovanie súborov, inscenátorov, a predovšetkým teatrológov do martinského Slovenského komorného divadla si za cieľ kladie predovšetkým reflektovať. Uplynulú sezónu, stávajúcu úroveň i ďalšie smerovanie. Počas najbližších siedmych dní budeme v Martine intenzívne sledovať, stretávať sa, diskutovať, no predovšetkým „dotýkať a spájať“ slovenské divadlo.
Dramaturgia festivalu Dotyky a spojenia ponúka vedľa výberu najlepších činoherných kamenných titulov i rannú sekciu divadla detského diváka, či polnočné alternatívnejšie „kúsky“. Pre široké martinské publikum je tiež pripravený pouličný sprievodný program, ktorý ale pre nedostatok financií podľahol istému okliešteniu. Napriek týmto okolnostiam ale off – program prináša popri koncertoch, okrem iného, i odvážne pohybové divadlo. Finančné škrty sa dotkli i ďalších zložiek festivalu. Poprvýkrát sa tak Dotyky a spojenia musia zaobísť bez festivalového šapitó, či spravodaju. Jediným priestorom pre verejnú reflexiu jednotlivých inscenácií sa tak stala každodenná kritická platforma pod tradičným vedením prof. Vladimíra Štefka. Výnimočným kontaktným bodom pre slovenských divadelníkov sú v Martine ale I festivalové diskusie, ktoré sa dotknú mnohých otáznikov ohľadom vzdelávania publika, imidžu Divadelného ústavu, či samotnej funkcie dramaturga v dnešnom slova zmysle.
Prvý oficiálny festivalový deň priniesol skutočne heterogénne „kusy“. Adaptáciu rozprávky Snehulienka a sedem trpaslíkov v štylizovanom šate Moniky Gerbocovej do programu zaradila Lenka Dzadíková, čoby dramaturgička platformy detského diváka. Inscenácia tak bola zvolená spomedzi troch tohoročných noviniek Spišského divadla Spišská Nová Ves určených deťom. Snehulienka vyvolala v rámci Kritickej platformy zaujímavú diskusiu. Do akej miery je motivácia jednajúcich postáv v notoricky známej rozprávke nutnosťou? Je v Snehulienke nutná psychologická hĺbka pre splnenie jej kľúčovej funkcie? Do akej miery je dostačujúce ju nahradiť štylizáciou?
Do priestoru telocvične zasadil dej Shakeapearovho Sna noci svätojánskej režisér Svetozár Sprušanský. Nová netradičná podobu Athénskeho lesa Divadle Jonáša Záborského Prešov upriamovala pozornosť predovšetkým na telesnosť a hľadanie sexuálnej identity avšak na úkor kúzla najobľúbenejšej Shakespearovej komédie.
Oficiálne zahájenie festivalu predchádzalo až uvedeniu Višňového sadu Jókaiho divadla Komárno v réžií prof. Martina Hubu ml.. Po slávnej inscenácií Slovenského národného divadla spred 16 rokov ide o Hubovo druhé naštudovanie vrcholnej Čechovovej hry. Višňový sad Jókaiho divadla sa pritom nebráni odkazom na známu scénografiu Aleša Votavu režisérovej prvej inscenácie, ide tiež o návrat k psychologickému realizmu priam MCHAT-ovských čias. Stret starého a nového sveta Čechovovského Ruska je v Hubovej inscenácií adoráciou nie len starých hodnôt, no žiaľ i starých inscenačných postupov.
Po prezentácií slovenskej tanečnej scény, a síce Štúdia tanca Banská Bystrica a tanečného domu elledanse na martinskom námestí uzavrel prvý festivalový deň počin študentov bratislavského VŠMU s názvom Barbados. Inscenácia sa ukázala ako slobodný prejav mladých divadelníkov realizovaný v rámci projektu Divadelného ústavu Mliečny zub v priestoroch Štúdia 12. Slobodné pohrávanie si skupiny hercov s hranicou divadla sa napriek veľkého nasadenia žiaľ v Martine stretlo s nepochopením pre svoju nekompaktnosť a plytkosť.
Dotyky a spojenia sú teda opäť tu a slovenská divadelná obec sa môže opäť naplno hlásiť k slovu. Bude tak činiť i nasledovných 6 festivalových dní.
{jcomments on}
