„Keď som si prečítal anotáciu k tejto knihe, vedel som, že ju MUSÍM inscenovať.“ Ivan Buraj
V roku 1932 vyšiel román, ktorý natrvalo ovplyvnil celú modernu (literárnu i tú filozofickú). Súčasník Kafku, Joyca, Musila, Canettiho a priamy inšpirátor Milana Kunderu napísal Námesačníkov v skľučujúcej európskej atmosfére, kedy spoločnosť prežívala relativistickú rozpoltenosť morálnych a etických hodnôt, na pozadí čoraz narastajúcejšej nacionalistickej mašinérie. Rakúsky esejista, filozof, dramatik a románopisec Hermann Broch posudzoval fenomén rozpadu hodnôt z hľadiska etického vnímania gýča, pričom ako metaforu použil prirovnanie Krista a Antikrista, ktorí v dnešnej spoločnosti už nie sú ani zďaleka na prvý pohľad od seba rozoznateľní. Dôležitým predpokladom gýča je imitácia, v ktorej Broch vidí zárodok zla. Práve prostredníctvom imitácie môže byť gýč/zlo a umenie od seba nerozoznateľné. Dôvodom je ľudské zamieňanie hodnôt z estetických na etické.
Ak sa Vám nejaké predošlé vety zdali byť nezrozumiteľnými, tak vedzte, že v adaptácii umeleckého šéfa HaDivadla a režíséra Ivana Buraja narazíte na podobný „problém“. Burajova interpretácia bola (tak ako románová predloha) rozdelená do troch častí. V každej z nich použili tvorcovia iný estetický prístup. V prvej časti nás hlas z Googlu Translatoru postupne zoznamuje s náročnou filozofiou a s problémom rozpadu hodnôt. V druhej časti sme sa dostali do krčmy „U konca dejín“, kde postavy v dobových kostýmoch riešia každodenné problémy. Aj Broch aj Buraj definujú najskôr základný postoj jednotlivých postáv k realite, aby sa potom mohli približovať k detailnejším stránkam ich charakteru. Vidíme, že každý vníma realitu len do nimi vytýčenými hranicami vnímania a že dôjsť k spoločnej komunikácii je prakticky nemožné. Tretia časť je navzdory jej zdanlivo odľahčenej atmosfére tou najtrpkejšou a najbrutálnejšou úvahou o postromantickom zrode gýča ako túžbe po jednoznačnosti, túžbe po skutočnej realite. Dostali sme sa na čítaciu skúšku pripravovanej inscenácie Námesačníci. Herci hrajú sami seba, všetko sa zdá byť až hyperrealistickou improvizáciou. Opak je žiaľ pravdou. Zrazu sa herci začínajú v náznakoch správať iracionálne, ten banán, ktorý herečke spadol omylom na zem je umelý, režisér, ktorý vysvetľuje svoj koncept pripravovaných Námesačníkov nie je skutočný…
Ivan Buraj vyjadril v tejto inscenácii svoj „strach z reality“. Z reality, ktorá sa nám každý deň javí ako ozajstná, no je len nami vytvoreným konštruktom, nad ktorým sa však musíme každý deň zamýšľať. Je ale otázne, či v dnešnej postfaktickej dobe sú ľudia svojou rezignujúcou senzibilitou na minulosť i na budúcnosť toho vôbec schopní.
HaDivadlo Brno – Náměsíčníci (imitace a tušení). Autor: Hermann Broch, Ivan Buraj. Režie: Ivan Buraj. Dramaturgie: Matěj Nytra. Scéna: Jana Boháčková, Lenka Jabůrková. Kostýmy: Kateřina Kumhalová, Kateřina Nalezená. Výběr hudby: Ivan Buraj.
Premiéra 11. listopadu 2016 v HaDivadle. Recenze psána z reprízy 19. 5. 2017 v rámci festivalu Divadelní Flora.
FOTO: archiv Divadelní Flory
Autor textu je studentem Teorie a kritiky divadelního umění na VŠMU v Bratislavě.
