Zaradenie nového projektu Cirku La Putyka do programu festivalu Malá inventura bol dobrý ťah. Moje krátke štvordňové putovanie inak desaťdenným festivalom tak získalo výraznú protiváhu. Popri fyzickom a tanečnom divadle (Kolik váží vaše touha, Fractured, SoloS), činohernej monodráme (On není jako on), divadle dokumentárnom (Mraky) ale i vizuálnom (Plošina) zrazu novocirkusová Slapstick Sonata! Priestory Laterny Magiky pre jej prvé uvedenie inscenácie prepožičalo Národní divadlo v Prahe. Tie na festivale kontrastovali s charizmatickými urbánnymi a industriálnymi pražskými multikultúrnymi scénami. Na rozdiel od programu v týchto centrách nového umenia šlo ale paradoxne v prípade Slapstick Sonaty v „Národnom“ o menej výrazný zážitok festivalu. Obzvlášť ak vezmeme do úvahy, že bol k realizácii prizvaný fínsky režisér a umelecký riaditeľ prvej novodobej cirkusovej spoločnosti Circo Aereo. Bola potom táto medzinárodná spolupráca okrem koprodukčnej participácie fínskeho súboru pre CLP prínosom?
Nemé obrázky inšpirujú
Slapstick Sonata je (ako nasvedčuje názov) „zlepencom“ čísiel, ktoré sa nechali inšpirovať filmovou nemou groteskou. Z tohto žánru preberá inscenácia predovšetkým charakteristické typy postáv, či situačné gagy. Artisti sú tu nemotorní na spôsob Charlieho Chaplina, podobne ako Buster Keaton či Harold Lloyd prekonávajú svojou akrobaciou prekérne situácie. Tie im pripravia, podobne ako v ranej kinematografii, nespratne dlhé drevené laty či nebezpečne nestabilné rebríky. Ako roztržití poskokovia z filmovačky s nimi pobehujú po javisku, ktoré „odhalenosťou“ evokuje prostredie natáčacieho pľacu. Ženská časť súboru, ktorá predvádza predovšetkým závesnú akrobaciu na strapsoch, zastupuje typické protipólne typy vtedajších filmových hrdiniek – nevinná krehká melancholička i ohnivá famme fatale.
Pohrávanie sa s motívom nemej kinematografie je ale vlastné aj iným umeleckými, resp. divadelným druhom. S rovnakým inšpiračným zdrojom svojho času pracoval i Petr Lébl v inscenácii Čechovovho Racka, kedy postavám prepožičal teatrálnosť, v českej inscenačnej tradícii objavnú grotesknosť a vizuálnu štylizáciu hercov nemej éry. Ako poctu nemej groteske natočil Michel Hazanavicius i aktuálne najoceňovanejší francúzsko – belgický snímok The Artist. Vracanie sa k nemého filmu nie je dokonca cudzie ani cirkusovému svetu. Jeho špičkový súbor Cirque du Soleil sa s touto témou „vyhráva“ v show IRIS v Los Angeleskom Kodak Theatre. Všetky tri spomínané diela, ale s motívom nemej grotesky pracujú oveľa dôslednejšie a nápaditejšie ako pražský novocirkusový ansámbel. Motív nemého filmu totiž zďaleka nezasahuje do všetkých výstupov a skôr sa inscenácie dotýkajú ako istý nutný, no nepodstatný rámec.
Rozpačitý Billy Elliot
Najväčším problémom inscenácie je teda jej nedôsledná dramaturgia. V jednotlivých číslach môžeme vystopovať jednoduché zápletky slúžiace predovšetkým spomínaným gagom či akrobaciám, poradie jednotlivých čísel sa ale v konečnom dôsledku ukazuje ako náhodné. Potvrdzuje to aj finálna scéna, v ktorej aktéri ostávajú prilepení na „strapsoch“ vytvárajúc akurát tak vizuálne pôsobivú pavučinu bez výraznejšej súvislosti so zvyškom inscenácie. Podobnými momentmi sa produkcia len tak hemží, čím sa inscenácia usvedčuje z absentujúceho dramaturgického zámeru. Napriek nepopierateľnej hravosti kusu je ale úroveň akrobacie, vtipu i pointy jednotlivých až autonómnych cirkusových výstupov kolísavá. Často akoby šlo len o sled neselektovaných akcií vychádzajúcich z improvizácie s rekvizitou. Čísla tu majú tendenciu skĺzavať k banálnosti a rozpačitosti. Takýmto príkladom banálneho prístupu je napr. i náhodne vsunutý výstup Michala Boltnara, ktorý v trenkách s obrázkami ženských postáv, napodobňuje tanečné kreácie Billyho Elliota z rovnomenného filmu. Napriek úctyhodnej pracovnej disciplíne súboru CLP žiaľ nedokonalá akrobacia na seba v inscenácii príliš strháva pozornosť a pôsobí tak ako nechcený scudzovací efekt.
Neprehliadnuteľné
Posledná tretina inscenácie, kedy si aktéri zvliekajú typizujúce kostýmy, sa už priznane vzdáva divadelného „šatu“, po čom nasleduje defilé nepretržitej akrobacie na teaterboarde. Neprehliadnuteľným napriek tomu ostáva výborný Vojtech Fülep, jediný si do konca zachováva pohybovú štylizáciu a ako doposiaľ vyniká na javisku výrazným klaunským potenciálom. Popri Fülepovi je veľkou devízou i náhrada žonglérskeho náčinia pôsobivo lietajúcimi bedmintonovými košíkmi, pričom bol naplno využitý ich divadelný, atmosferotvorný, metaforický i humorný potenciál (napr. výnimočne komické inscenovanie bedmintonového košíka ako tancujúcej Bielej labute z Labutieho jazera), svištiace košíky zároveň slúžili aj k interakcii s hľadiskom. S nápaditými detailmi pracujú kostýmy Kristiny Záveskej, ktorá motív strapsov pretransformovala do kostíc korzetu Šárky Bočkovej, nahradila klaunské topánky teniskami bedmintonového hráča Fülepa s rôznofarebnými šnúrkami a zo spomínaného makroskopického bedmintonového košíka (tiež Šárka Bočková) dokonca šarmantne vypadávajú pierka.
Ako bedmintonový košík
Komarovova režisérka ruka v Laterne Magike rozhodne nestrieľala dostatočne silné smeče. Inscenácii chýbala ucelená koncepcia a predovšetkým dramaturg, ktorí by pomohla sceliť inak roztrieštenú inscenáciu. Produkciu teda „ťahali“ skôr domáci hráči (predovšetkým Fülep so Záveskou). Na rozdiel od ostatných mnou zhliadnutých inscenácií festivalu sa ale Slapstick Sonata nepokúša odvážnym javiskovým tvarom posúvať hranice svojho divadelného druhu. Najnovšia inscenácia Cirku La Putyka je ľahká ako pierko bedmintonového košíka, ktorý ale nevyletel veľmi vysoko.
Písané z premiéry, 22. februára 2012 v Laterne Magike.
Réžia: Maksim Komaro a.h., obsadenie: Jiří Weissmann, Anna Schmidtmajerová, Vojtěch Fülep, Michal Boltnar, Daniel Komarov, Šárka Bočková, akrobatická konzultácia: Janne Rosen a.h., kostýmy: Kristina Záveská, svetelný design: Juho Rahijärvi a.h., zvukový design: Tuomas Norvio a.h.
Foto: Pavel Kolský
