Participatívny kolektívny zážitok z prítomného okamihu v Eau de Vie. (Mo)mentální tanec Petra Šavela a Lucie Kašiarovej ma zasiahol ako blesk z jasného neba. Moja prvá Divadelní Flóra, moje prvé festivalové predstavenie. A hneď tak zhurta a radikálne. Pozitívne vzrušenie našťastie zaplnilo miesto obvyklej nervozite utiahnutého divadelného kritika a hrozivým predstavám pri pomyslení na slová ako „zapájanie publika“ či „kontaktné predstavenie“. Šavel a Kašiarová nás s potmehúdskym úsmevom a mystickou bázňou poučili o tom, že spolu niečo zažijeme. Dôležité je, aby sme vnímali seba a zároveň ostatných. Pretože naša cesta vedie cez ostatných k samým sebe a od nás k ostatným. Pomôže nám pri tom kedlubna. Toto smiešne české slovo, po slovensky kaleráb, ma naladilo do celkom bizarnej atmosféry. Už som sa vôbec neobávala toho, čo príde, bola som len veľmi veľmi zvedavá.
Hoci samotní tvorcovia považujú zdieľaný rituál za základ tejto udalosti (jeho začiatkom je práve spoločná konzumácia kalerábu), musím podotknúť, že v tomto prípade o rituál tak úplne nejde. Ten je totiž súborom presne stanovených predpisov a pravidiel, ktoré v istom spoločenstve každý jeho člen dokonale ovláda a má v ňom pridelené svoje pevné miesto a úlohu, ktorá nevyhnutne prispieva k celku. Jeho cieľom je upevniť súdržnosť komunity. Eau de Vie nás však v kontraste k uzavretej štruktúre rituálu láka svojou otvorenosťou a slobodou, bez vopred pripraveného scenára. Baletizol, nôž, zelenina, zrnká soli, voda, vejúca šatka, sviečka, dlhočizné bambusové palice a iné materiály sú len ponúkanou možnosťou. Záleží na kreativite a fantázii účastníkov, aké obrazy spoločnými silami vytvoria. Cit pre mieru, odhad a vnímavosť voči druhému, jeho túžbam, pohnútkam a nápadom sa javia byť nekonečne podstatnými detailmi. Aj ten najmenší krok pomimo práve vzniknutého rámca môže narušiť jemnú súhru duší, ktorú spájajú najmä podmanivé zvuky, rytmy a ruchy. Katarzný moment jedného človeka môže ďalší svojou aktivitou umocniť, alebo aj zničiť. Ide o hru, v ktorej je miesto pre veselosť, vtip, odvahu, spontánnosť, koncentráciu i vážnosť. Stonásobne lepšie však je zapojiť sa, než sa snažiť uchopiť túto delikátnu chvíľku „tu a teraz“ nezainteresovaným pohľadom zvonku akoby okom kamery.
Záverečné haiku, ktoré som dostala do daru, so slovami „Aj keď neviem kdo, som“, mi pripomenulo, že aj keď neviem ako, predsa som to dokázala. Bola som ochotná vydať sa na cestu, o ktorej som netušila kam povedie, počas ktorej som dostávala indície a vedome či nevedome som na ne reagovala. Nechala som sa viesť a zároveň som impulzy vracala späť do hry. Na chvíľu sa mi podarilo nevnímať ostatných „divákov“ okrem toho jedného, čo ma vzal za ruku a viedol týmto magickým energetickým kruhom naplneným intímnym ľudským dotykom.
Lucia Kašiarová, Peter Šavel – Eau de Vie. (Mo)mentální tanec. Hudba: Tomáš Vtípil. Produkcia: danceWATCH / Karolína Hejnová
Premiéra 10. 12. 2016. Recenzia z reprízy 13. 5. 2017 v rámci festivalu Divadelní Flóra Olomouc
FOTO: archív Divadelní Flóry
Autorka textu je studentkou Teorie a dějin divadelního umění na VŠMU v Bratislavě.
