Zpět na výpis článků

Dotyky a spojenia – deň 2. a 3.

 

Keď sa človek vyskytne na festivale s označením národného showcase, dúfa, že nebude musieť pri návštevách divadiel celý týždeň trpieť za nechty zachádzajúcu priemernosť. Počiatočný optimizmus definitívne spláchol program ďalších dvoch dní plných afektovaného či nevýrazného herectva mladej generácie a  nudy z nedostatku réžijnej invencie. Zameriam sa preto radšej na jediné blikajúce hviezdičky na inak zamračenej oblohe ostatných festivalových dní, zvyšok totiž ani nemám chuť rekapitulovať.

 

Diváci popoludňajších sérií

Na blíženie alternatívnej línie festivalu, nešťastne zaradenej na pravú polnoc, som sa už ponosovala i vo festivalovom žurnále. Napriek ťarche unavených viečok sa podarilo inscenácii Psota zarezonovať sociálnou problematikou chudoby a jej deformačných účinkov. Napriek viacerým inscenačným neduhom vytvorila pomyselné tematické súhvezdie s Ballekovým Kukurom, v Psote sa totiž pozornosť upriami práve na divákov popoludňajších sérií. Mimochodom, zrúdnosť príčin a  dôsledkov existencie pochybnej pôvodnej slovenskej seriálovej tvorby sa stala akýmsi tematickým leitmotívom rozhovorov festivalovej komunity.

 

 

A samozrejme Ballek

Za zmienku ešte stojí Pomocník Jókaiho divadla Komárno, kde sa (úsmevne) opäť stretávame s režisérom Rastislavom Ballekom. Osobne mi síce viacej „šmakujú“ Rasťove štylizovanejšie a „výtvarnejšie“ dielka, jeho obraz dediny sa totiž od týchto „rukopisných“ znakov režiséra odkláňa. Môžu za to práve výrazne živelní komárňanskí herci – zatiaľ jediný herecky vyvážený a autentický súbor festivalu. Milovníci Ivana Trojana by dokonca našli slušný slovenský  ekvivalent v Attilovi Mokosovi. Je málo tak brutálnych miest, akými sú jatky – nosný symbol inscenácie. Pri pohľade na úspornú scénografiu Juraja Gráfela, výborne pracujúcu s červeným linoleom a bielymi kachličkami, som v nose dokonca zacítila tú odporne sladkastú  vôňu kafilérie.

 

 

Sme v kaši?

Ani ranné raňajšie besedy s demokratickým titulom Kritická platforma sa žiaľ častokrát nevyhýbajú krúteniu sa okolo horúcej kaše, do ktorej sú ponorené mnohé tituly festivalu. Diskutujúci mnohokrát skĺzavajú k analyzovaniu akurát svojich tematických asociácií, či k rozoberaniu celej inscenačnej tradície danej predlohy.

Na Dotykoch a spojeniami teda zatiaľ počasie moc nepraje, avizované hviezdy cez husté mraky nie a nie pozorovať. Obávam sa, že by nepomohol ani Hubblov ďalekohľad.

Foto: Slovenské komorné divadlo Martin