Mám skutočne dobrý pocit z udalostí prvého dňa Dotykov a spojení. Akoby sa do 8. ročníka festivalu začína dostávať nefalšovaná a veľmi sympatická potreba si medzi divadelníkmi na diskusiách Kritickej platformy vzájomne pomáhať, čo sa odráža i na uvoľnenej atmosfére medzi tvorcami, účinkujúcimi a hlavne i kritickou obcou. Možno za to môže práve kvalita a originalita titulov úvodného dňa, ktorá možno prorokuje výnimočnú zvesť – začína sa slovenský divadelný priestor skutočne prebúdzať?
Výnimočný pracovný materiál
Nebolo to na úvod síce dokonalé, no ako poznamenal Oleg Dlouhý počas poludňajšej Kritickej platformy, bolo za titulmi Pohania, Kukura (doktorandská práca o stave kultúry), Izrafel alebo Cúvanie do pamäti a prekvapivo i za raňajšou rozprávkou Muflón Ancijáš tušiť výraznú potrebu hľadačstva. Za väčšinou úspechu spomenutých kusov ale stál už samotný dramaturgický výber inscenátorov. U nás na Slovensku sme už celí „bez seba“, ak sa vôbec podarí tento elementárny krok.
Herectvo popoludňajších sérií
V prípade Pohanov ukrajinskej autorky Anny Jablonskej ale rozhodne nejde len o poctu tragicky zosnulému talentu rusko-jazyčnej dramatiky. I keď obsadenie Zuzany Fialovej a Ľuboša Kostelného, rovnako prítomných v čase teroristického útoku na moskovskom letisku Domodedovo, dodáva inscenácií i túto výnimočnú pietnu rovinu. Napriek kultúrnej špecifickosti Ruska v otázkach spoločenského vplyvu cirkvi, rafinovane miereným „nábojom“ zo zásobníku Jablonskej hry, sa skrátka pri Pohanoch neuhnete. Hra totiž otvára existenciálnu tému duchovného svetonázoru, ktorý nahlodáva vnútro prakticky každého človeka. Expresívne a povrchné výkony hercov činohry Slovenského národného divadla však nielenže rozbili hyperrealistickú „obzervatívnu“ koncepciu režiséra Mariána Amslera, no boli tiež ironickým predskokanom nasledujúceho Divadla Aréna. To si za terč vytypovalo práve hercov našej prvej scény.
Kukura (doktorandská práca o stave kultúry) je prvou lastovičkou slovenskej dramatiky, ktorá sabotuje a diskredituje svoje vlastné kruhy. Slovenský divadelný rybníček je totiž tak maličký, že ľudia „od fachu“ bezproblémovo priraďujú repliky z hry konkrétnym hercom „popoludňajších sérií“. Sebairónia nad kultúrnou zodpovednosťou v tejto krajine je v prípade Ballekovho Kukuru ale natoľko odzbrojujúca a v tuzemsku tak unikátna, že prepáčim i značnú povrchnosť tejto Čičvákovej dramatickej miniatúrky. Postava intendanta Juraja Kukuru navyše vďaka inscenácií vyvolala na kritickej diskusii i hlad po budovaní tradície umeleckých šéfov, ktorá by na Slovensku konečne určovala charakter daného súboru.
Koláž poézie i garážová poetika
Ukázalo sa, že máte sympatie nostalgických kritikov zaručené, akonáhle inscenujete dnes už vymierajúce divadlo poézie. Niekto síce musí byť poslední, no v prípade Izrafela alebo Cúvania do pamäti polnočným programovým časom žiaľ organizátori predstavenie „zavraždili“. Nabudúce, poprosím, trošku väčší cit pre detail. Ukázalo sa ale, že nostalgickí kritici sú ochotní pre vymierajúce divadlo poézie ani oka nezažmúriť a neskôr na platforme túto snahu horlivo vyzdvihovať.
Inscenovať v Slovenskom komornom divadle Jobusovho Muflóna Ancijáša, to by kolega Macháček určite označil za poriadny punk. S poriadnou hrsťou hravej a neuveriteľne zábavnej divadelnej invencie sa v tejto bizarnej rozprávke muflóní kamionista Ancijáš (Dano Heriban) preváža po svete s dážďovkou Milicou, pričom cestou napríklad uvarí guláš v dymiacej islandskej sopke, či pomôže africkému domorodému bežcovi vyhrať Olympiádu. Stretnúť sa v detskej rozprávke s fenoménom glosovania súčasných udalostí či spoločenských fenoménov, to sa na Slovensku len tak nevidí. Garážová poetika scény Jozefa Cillera a s významami a materiálmi čarujúce kostýmy Silvie Zubajovej pracujú, rovnako ako celá koncepcia, s „prostoduchou“ iróniu, na ktorú tak skoro nezabudnem.
Klamný prvý dojem?
Pendlovať v štartujúci deň Dotykov a spojení medzi Národným domom a Štúdiom sa správne drzé tituly skutočne oplatilo. Znamená to teda, že sa lámu ľady? Na bilancovanie je ale ešte priskoro, navyše netreba vždy dať na prvý dojem. V pohostinnom Martine pobudneme totiž ešte štyri plnohodnotné festivalové dni.
foto: archív divadiel
