Švandovo divadlo na Smíchově prichádza v sezóne 2010/2011 s novým projektom. Je ním cyklus krátkych autorských experimentov s názvom Hyde Park (Na vlastní nebezpečí). Z desiatich „krátkometrážnych“ premiér, osobných výpovedí a postojov neskôr vznikne niekoľko veľkých štúdiových inscenácií. Jednou takou je i Šoa, príbeh Miloše Dobrého a Hany Pravdové. Inscenácia bola zaradená do tohtoročného programu olomouckého festivalu Křižovatky. Tento festival sa zameriava na súčasné stredoeurópske umenie a v tomto kontexte je problematika holokaustu veľmi citlivou témou. Najväčší počet transportov putoval práve z tejto časti Európy. Ďalšou analógiou je samotné mesto Olomouc. Hana Pravdová pôsobila v miestnom divadle a Miloš Dobrý v tomto meste žije dodnes. Bližšie informácie o divadelných inscenáciách festivalu Křižovatky sú dostupné na stránke http://www.divabaze.cz/2010/11/olomoucky-festival-krizovatky/
.
Vyrovnávanie sa s minulosťou
Text inscenácie Šoa zostavili Tomáš Hrbek, dramaturgička Lucie Kolouchová a režisér Daniel Hrbek na základe osobných výpovedí postáv a knihy Krátké povídky z dlohého života, autobiografie manželov Pravdových. Prvým impulzom pre inscenovanie témy holokaustu bola pre Daniela Hrbeka potreba dotknúť sa svojej vlastnej minulosti. Režisérova rodina tiež musela čeliť strate blízkych osôb, mnohí zahynuli za múrmi koncentračného tábora. Druhým podnetom bolo osobné stretnutie s režisérkou a herečkou Hanou Pravdovou v jej londýnskom byte v roku 2005. Rozhovor s Hanou bol tiež publikovaný v časopise Švandovho divadla Druhý břeh. Toto stretnutie urobila na Hrbeka silný dojem a od tej doby v sebe niesol potrebu túto tému scénicky spracovať. Napokon sa v máji tohto roku k režisérovi dostala osobná výpoveď Miloša Dobrého, ktorá vyšla v časopise olomouckej židovskej obce Chajejnu. Výsledkom je inscenácia, ktorá nám prostredníctvom slov dvoch očitých svedkov rozpráva príbeh našej krutej minulosti. „Šoa“ je hebrejský termín pre vyvražďovanie Židov. Je teda tematickým „pojítkom“ príbehu. Herečka Hana – Marie Pravdová a športovec Miloš Dobrý by vlastne nemali absolútne nič spoločné, až na židovských predkov. Ich pôvod im ale pred sedemdesiatimi rokmi splietol osudy rovnakým smerom, obaja prežili hrôzy koncentračných táborov v Terezíne a Osvienčime. Obaja vo vojne prišli o svojich blízkych, domov, dôstojnosť. Nikdy sa však nestretli. Inscenácia Šoa nám prostredníctvom autentických výpovedí odhaľuje najhlbšie myšlienky a pocity muža a ženy, dvoch ľudí z obrovského množstva, ktorí museli prejsť peklom pracovných a vyhladzovacích táborov.
Holokaust zas a znova
Problematika vyvražďovania židovského národa počas druhej svetovej vojny je v súčasnosti na divadelných doskách veľmi často prezentovaná. Prostredníctvom inscenácií sa snažíme vyrovnať s našou minulosťou, s akýmsi „dedičným hriechom“. Čoho všetkého sme my , ľudia, vlastne schopní? Na ktorej strane by som asi stál ja? Budem vedieť podobnej nenávisti v budúcnosti zabrániť? Kvantita takýchto produkcií ale nie vždy zaručuje kvalitu. Tento fenomén nemá žiadaný výsledok. Stávame sa voči genocíde odolní, slová o ľudských tragédiách nám vletia jedným uchom dnu a druhým zas bezstarostne von. Ak teda nechceme skĺznuť pod nálepku klišé, spracovanie takejto témy si vyžaduj schopnosť citlivého a úctivého zaobchádzania a mimoriadne zaujímavý inscenačný tvar. V tomto momente si ale musím položiť otázku. Podarilo sa inscenátorom ustáť túto mieru a ponúknuť divákom nový pohľad na tieto udalosti? Nie je inscenácia len ďalšou z mnohých, ktoré nedokázali obsiahnuť túto tému dostatočne a minuli tak svojho diváka? Inscenáciu otvára abecedný zoznam mien. Prvok zoznamu obetí sa už v spojitosti s šoa objavil mnohokrát. Tentoraz však ide o čítanie mien do tmy, ktoré postupne vytvára zaujímavý viachlas. Mená postupne splývajú a napokon zanikajú. Nápaditým spôsobom je tak vyjadrené nespočetné množstvo osôb, ktoré zahynuli počas druhej svetovej vojny. Boli to skutoční konkrétni ľudia, teraz tvoria len riadok v dlhočiznom zozname. Od tohto momentu už režisér Daniel Hrbek volí jednoduchý koncept striedania výpovedí postáv Miloša Dobrého a Hany Pravdovej. Nepokúša sa o vytvorenie uceleného pohľadu na vojnu, či život postáv. Ide skôr o akési fragmentárne svedectvá zasadené do bližšie neurčeného „snového“ priestoru. Miroslav Hruška a Zuzana Onufráková, hrajúci charakterovo kontrastné postavy, sa veľmi líšia i hereckým prejavom. Miroslav Hruška volí prevažne civilné strohé herectvo. Je ťarbavým groteskne pôsobiacim postarším športovcom, ktorý sa snaží spomínať na vrtkého Miloša z dávnych čias. Napriek tomu v jeho výkone prevažujú statické momenty. Škoda, že ich nevyužil na lepšie prepracovanie psychológie postavy, aby repliky vyznievali vierohodnejšie. Na rozdiel od pána Hrušku je výkon Zuzany Onufrákovej hravejší, jej part pôsobí nápaditejšie. Pre stvárnenie herečky Hany zvolila afektovaný prejav, ktorý však len miestami mení polohu. Aby bol kontakt s postavami čo najintenzívnejší, režisér vhodne zvolil komorné štúdiové prostredie. Dominantným prvkom scénografie, za ktorou tiež stojí režisér Daniel Hrbek, je cez stred vedúca koľajnica. Koľaj rozdeľuje javisko na dve časti, dva osudy. Zároveň vedie až do hľadiska, do davu ľudí, z ktorého boli vyberané obete do plynových komôr. Medzi koľajami sú roztrúsené topánky a kusy oblečenia. Odkazujú na pozostatky osobného majetku, ktoré sú dodnes vystavené v osvienčimskom koncentračnom tábore. Praktikáble zastupujú v tomto prípade vzpriamené kufre, ktoré sprevádzali Židov na cestách „smrti“. Zosobňujú tiež večne putujúci židovský národ. Výprava teda nie je veľmi originálna, jej prvky už boli v podobných inscenáciách viackrát použité. Zaujímavá je ale nápaditá práca hercov so všetkým, čo javisko ponúka. Herci si na koľaj líhajú, alebo chcú pod ňu skočiť. Mnohokrát balansujú na jej hrane, balansujú tiež medzi životom a smrťou. Kufre slúžia svojmu prvotnému účelu, zastupujú aj konkrétnych ľudí, slúžia ako skrýše, taneční partneri, či futbaloví súperi. Topánky si herci obúvajú, brodia sa nimi sťa snehom, alebo imitujú vrh guľou. Chôdza o jednej topánke dokonca vytvára židovský tanečný krok. Mám ale pocit, že potenciál týchto rekvizít nebol využitý úplne. Viac-menej statický výkon hercov okoreňuje len zopár zaujímavých momentov. Svoje monológy zväčša prednášajú čelom k publiku, čo vyznieva prvoplánovo. V zadnom pláne scény dominuje odhalený klavír so zrkadlom. Ostáva len akýmsi efektným, bezvýznamným a nefunkčným doplnkom. Ak mal ako symbol umenia kontrastovať s krutosťou čias, bol tento zámer málo zreteľný. Táto problematika sa ale dala dobre odčítať pri použití husľovej skladby v kombinácií so stúpajúcim dymom. Para je v inscenácií výrazným atmosferotvorným prvkom. Na javisku stelesňuje stúpajúci dym z komínov lokomotív a osvienčimských spaľovní. Aké je teda postavenie umenia v krízových situáciách? Inscenátori spájajú v tejto súvislosti umenie so športom. Oba prinášajú duševnú vzpruhu do života a sú nádejou, že vo svete ešte existuje ľudskosť. Celý priestor je oklieštený do drôtenej klietky, symbolu vonkajšieho i vnútorného väzenia. Postavy z klietky do konca inscenácie nevystúpia, navždy ostávajú jej väzňami. Hudobná zložka inscenácie pracuje s nemecko-židovskými skladbami a slúži najmä ako premostenie medzi príbehmi. Za zaujímavé ale považujem zvuky vynárajúce sa z minulosti, ako napríklad spúšť fotoaparátu, piskot futbalovej píšťalky, či výstrely. Stojí za nimi dvojica Martin Hejl a Martin Sochůrek.
Jednou z mnohých?
Celkovo sa jedná o čisté minimalistické divadlo. Šoa je obstojnou inscenáciou, ktoré v zásade nič nepokazí. Žiadna zložka inscenácie nevyčnieva, inscenátori nezachádzajú do gýču či vyumelkovanosti, dôraz sa kladie na silu myšlienky. Režisér ale neprichádza s ničím viacej invenčným, stavia na istotu. Škoda len, že to pre inscenáciu bolo trochu málo, slová ako hlavný motor nestačili. Príčinu vidím v nedostatočnej práci na psychológií postáv, v dôsledku čoho Šoa miestami kĺže po povrchu. Netne sa „do živého“, neprichádza potrebné „mrazenie“. Hrôza minulých čias teda ostáva skrytá v replikách hercov a neprechádza na druhú stranu rampy. Nezaslúžil by si ale nevšedný osud Miloša a Hany predsa len viac?
