Zpět na výpis článků

Dotyky a spojenia – záver (4. a 5. deň)

 

V Martine  v zásade platí, že uvidíte jedno obstojné predstavenie denne. Festival má teda svoju devízu skôr v stretávaní sa kritickej enklávy, i praktickej divadelnej obce. V zásade ale slovenský showcase prilákal tento rok iba málo študentov divadelných odborov, za čo mohli vďačiť nešťastnému prekrývaniu sa Dotykov s bienále Istropolitana projektu. S divadelnými festivalmi na Slovensku sa netrhá vrece a bolo by teda fér si miesto konkurovania skôr pomáhať.

Kedy to šlo

Za piatkovú nádielku dôstojného divadla možno označiť  Zločin a trest košického Štátneho divadla. Primárnou ambíciou inscenátorov bolo síce skôr vyrozprávať samotný príbeh, než sa poriadne analyticky „vykúpať“ vo vriacej Raskoľníkovovej hlave. Vyabstrahovali ale asi najzaujímavejšiu časť Dostojevského románu, a síce znepokojivé obdobie medzi zločinom a trestom. Tieto rámcové body uchopil režisér Eduard Kudláč v minimalistickej skratke a týmto rezervovaným dištancom sa inteligentne vyhol nebezpečenstvu pátosu. Rezervované bolo i čítanie scénických poznámok, ktoré bolo priam súčasťou scénografie inak holej minimalistickej scény (Eva Kudláčová-Rácová) pôsobivo sa pohrávajúcej s kontrastom čiernej a bielej. Marek Gajšberk bol typovo i interpretačne výbornou voľbou pre kľúčového Raskoľnikova, s postavou pracoval oveľa plastickejšie ako so sobotňajším Oidipom v Polákovej réžii pre SKD Martin.


K remeselne najzvládnutejším inscenáciám patril Kocúr v čižmách Bábkového divadla na Rázcestí. Veď túto nesmierne vtipnú a nápadmi nasiaknutú inscenáciu režírovala česká bábkarka Bela Schenková. Rozprávka, ktorá má hlavu i pätu, je v detailoch atraktívne aktualizovaná (napr. scénu tvorí miesto šapitó karavan), interpretovaná s nasadením, nič z jej konzistentného tvaru nevytŕčalo. Napriek konkurencii veľkých činoherných domov patrí práve Kocúrovi v čižmách miesto medzi najlepšími z Dotykov.

Programové výstrelky

Letné Shakespearovské slávnosti v interiérovom štúdiovom priestore, aj také sú Dotyky a spojenia. Tentokrát už nešlo len o bežnú festivalovú daň za prenos inscenácie, Richard III. v réžii Mariána Pecka stratil priam i kus scénografie. Uvideli sme ale prepierané seriálové hviezdičky, no i zopár neošúchaných „neznámych“ (vyzdvihujem najmä Tomáša Mischuru v role princa Edwarda). Napriek večným Shakespearovským klišé udržal inscenáciu vysoko nad hladinou výkon Roba Rotha a zopár zaujímavých režisérskych fintičiek (v pamäti mi najviac utkvela viacvýznamovosť stoličiek, ktoré sa  z obetí premenia na vojnovú spúšť, či symbol spoločenskej funkcie, o ktorú Richard v závere definitívne prichádza).

 

Prečo bol posledný priestor pre nočnú alternatívu na festivale „zahodený“ ochotníckym predstavením Neprebudených v podaní Divadla Commedia Poprad? Nebolo už skutočne koho pozvať? Ničím výnimočná ochotnícka inscenácia v rámci hlavného programu profesionálneho festivalu, ktorý chce prezentovať výber z uplynulej sezóny. Takýto prejav lojality organizátorov voči Divadlu Commedia, pravidelným ľudovým hviezdam ochotníckej Scénickej žatvy, to sa už snáď ani nenosí.

Čo nás zachráni?

Ani dva dni po skončení festivalu ma, podobne ako štvorhlavého Kukuru,  ale neopúšťa skepsa z aktuálneho stavu divadla na Slovensku. Situáciu výstižne pomenoval v rozhovore pre festivalový žurnál režisér Viktor Kollár: „Musí sa zmeniť vzdelávanie hercov a musí nastúpiť nová režisérska generácia. Nestačí, že si ju kritici vymyslia. Potrebujeme režisérov, ktorí majú vyhranenú tvár, sú nekompromisní a vedia zhmotňovať myšlienky.“ Možno to potrvá roky a možno ani nie. Veď práve Výnosné miesto Lukáša Brutovského, čoby inscenácia študentov VŠMU zaradená do sprievodného programu, zdvihla zo stoličky i samotného Vladimíra Štefka. Ale to je trochu málo na nejakú dlhodobejšiu prognózu. Zatiaľ teda budeme naďalej sledovať tú zamračenú oblohu slovenského divadla, tešiť sa aj z mála blikajúcich hviezdičiek a potľapkávať sa po pleci, že to nie je až také zlé.