Divadlo Husa na Provázku uviedlo minulý rok inscenáciu s názvom Reality, ktorá upriamuje pozornosť na sociálny problém krízy bývania. Konkrétne sa zameriava na pozadie projektu Housing First, ktorý bol v Českej republike prvotne odskúšaný v Brne a postupne sa uplatňoval v ďalších mestách. Autorský koncept postavený na pilieroch dokumentárneho divadla, pomocou rôznych príbehov respondentov zapojených v projekte a takisto prepisov zo zasadaní mestského zastupiteľstva, divákom predstavuje neľútostnú realitu ľudí bez domova. Inscenácia sa prevažne odohráva v byte, no tento priestor zahŕňa viacero realít. Stretávajú sa tu svety rôznych postáv, ich životné situácie, vnútorné predstavy aj spomienky. Postupne sa odkrývajú príbehy ľudí, ktorí v rámci projektu dostali bývanie. V rámci bežných konverzácií, občas padajú nekomfortné otázky, ktoré zisťujú, aký viedli a vedú dané osoby život. V druhej časti je bližšie predostreté, nad čím premýšľajú členovia mestského zastupiteľstva predtým, pri schvaľovaní financovania projektov, a aké mylné presvedčenia kolujú v radách spoločnosti, ktorá žije úplne inú realitu než tí, o ktorých živote rozhoduje a ktorí tak v dôsledku často zostávajú odrezaní od spoločnosti a jej pomoci.
Predlohu inscenácie tvoria rozhovory režisérov (Petr Erbes a Boris Jedinák) s účastníkmi, ktorí vďaka sociálnym projektom získali bývanie. V predstavení nie sú zakomponované len informácie izolovane, ale použité sú aj samotné rozhovory, ktoré sú do neho pretavené nie naratívnou, ale skutočne dramatickou formou. Herci a herečky nielenže na seba berú role svojich skutočných predobrazov – ľudí bez domova alebo mestských zastupiteľov – ale často obe role v jednej scéne kombinujú a plynule medzi nimi prechádzajú.
Najsilnejšou scénou, ktorá takéto rozdvojené role obsahuje, je dramatická situácia, kedy ku mladej žene
(Zdislava Pechová) vtrhne jej násilnícky bývalý priateľ (Dalibor Buš) a prevráti jej byt hore nohami. Žena sa pred ním schová pod gauč. V tom momente prichádza zlom, kedy sa realita tejto krízovej situácie pretína rovinou politickou a Buš polovične prechádza do role dokumentaristu, respektíve tvorcu samotného predstavenia, ktorý jej kladie analytické otázky ohľadom jej života, a zisťuje, čo ju vlastne viedlo ku drogám a nešťastnému osudu. Rozpráva pokojným hlasom, avšak jeho gestika a telesnosť akoby stále patrili násilníkovi z druhej reality. Postava ženy postupne pod týmto zvláštnym tlakom pomaly vylieza spod gauča a len zľaknuto odpovedá na nepríjemné otázky dokumentaristu. Tento neobvyklý režijný postup prináša viacero významových rovín. V prvom rade ukazuje, ako funguje tzv. sekundárna viktimizácia, kedy sa z obete fyzického útoku stáva obeť psychologického výsluchu, pretože dokumentarista svojimi otázkami znovu otvára traumatické spomienky danej osoby. Ďalšou vrstvou je kontrast medzi priamou afektívnou reakciou (fyzický útok) a následným logickým rozborom (psychologické otázky), ktorá vytvára silný dramatický účinok na diváka. Takouto metódou inscenácia bezprostredne núti diváka k hlbšej reflexii a pripomína mu, že sleduje dielo vytvorené z reálnych osudov.
Inscenácia nemá jeden koherentný dej, ale je rozčlenená na kapitoly. Názvy kapitol sú uvedené v titulkách, ktoré diváka oboznamujú, kto je účastník danej časti príbehu a kto je pre ich životnú situáciu podstatný. Napríklad kapitola s názvom „Otec“ rozvádza príbeh o mladej žene (Zdislava Pechová), ktorej otec (Vladimír Hauser) bol alkoholik a nebol správnym rodičom, čo sa v jej situácií odzrkadľuje vybudovanou závislosťou na drogách a neschopnosťou viesť normálny život. Titulky sprevádzajú inscenáciu a ilustrujú aj informácie, ktoré diváka nútia zamyslieť sa nad spoločnosťou a osudom ľudí, ktorí nemali toľko šťastia ako iní. Každý príbeh predstavuje účastníka projektu, ktorý nesie nejakú bolestivú skúsenosť a emóciu, a postupne ju divákom odkrýva. Emocionálny prejav hercov je surovo prirodzený, čo zvýrazňuje, že stvárňujú naozajstné ľudské bytosti s reálnymi životmi.
Medzi dominanty inscenácie patrí scénografia, pozostávajúca z vyvýšeného podstavca, na ktorom sú postavené základy bytu. Centrom diania je kuchyňa s gaučom. Na zadnej stene bytu sú pootvorené zhrňovacie dvere, pomedzi ktoré je vidno do spálne. Tento priestor je väčšinou využitý na odchod postáv zo scény. Dôležitým scénografickým prvkom je práca so svetlom, ktoré je využité pri vytvorení hororovej atmosféry. Svetlo na kuchynskej linke a takisto svetlo v spálni sa rozbliká vždy, keď postavy prežívajú niečo emočne nepríjemné alebo tragické. Blikajúce svetlá vytvárajú pocit nestability, ktorý účastníci zažívajú často. Efekt diskomfortu sa stupňuje aj postupným približovaním celej posúvateľnej scény bližšie k publiku.
V druhej časti inscenácie sa scéna ku divákom posúva najbližšie, ako sa dá, a vytvára atmosféru, akoby sa publikum nachádzalo priamo v obývačke a bolo súčasťou poslednej kapitoly, ktorou je diskusia mestského zastupiteľstva. Aj v tejto časti sa miešajú reality. Konkrétne svet, kde sa odohráva zasadnutie zastupiteľstva, je striedaný so svetom rodinnej oslavy susedov účastníkov projektu. Susedia sú zväčša nechápaví a o účastníkoch sa vyjadrujú ako o nevychovaných a neslušných ľuďoch, ktorí si bývanie vlastne nezaslúžia. Podobne sa vyjadrujú aj na zastupiteľstve, kde politici žijú vo vlastnej bubline a nedokážu si ani len predstaviť, aké podmienky majú ľudia bez domova. Navrhovateľka projektu (Zdislava Pechová), ktorá žiada členov zastupiteľstva, aby odsúhlasili vyšší počet bytov pre ľudí bez domova, je v druhej realite dcérou, ktorá sa snaží presvedčiť svojich rodičov, že susedia, ktorí bývanie získali za pomoci projektu, sú tiež len ľudia a že nemôžu za podmienky, v akých sa ocitli. Analogicky navrhovateľka projektu obhajuje ľudí bez domova a snaží sa u kolegov poslancov získať ich podporu. Dcéra aj navrhovateľka, v obidvoch realitách mladé osoby, sú staršími členmi v podstate bez uváženia zamietnuté a inscenácia celkom pekne ilustruje, že mladí ľudia všeobecne, aj keď majú objektívne pravdu, sú často umlčaní subjektívnymi postojmi starších. Takisto táto situácia zobrazuje, že celá verejná diskusia o ľuďoch bez domova je od svojho počiatku poznamenaná nepochopením a nedorozumením, ktorým sa vytvára nekončiaca priepasť. Rozhodnutia o životoch ľudí s tragickými osudmi sú v rukách tých, ktorí ich situáciu nikdy nedokážu pochopiť.
Inscenácia Reality vykresľuje nielen problematiku bezdomovectva a sociálneho bývania, ale aj spornú rozdielnosť rôznych vrstiev spoločnosti. Reflektuje správanie verejnosti voči kritickým otázkam ako nefunkčné a predostiera krutú realitu takú, aká naozaj je. V globálnej skúsenosti sa potvrdzuje úspešnosť projektov ako Housing First, ktoré sú efektívnejšie ako tradičné sociálne systémy. Bohužiaľ lokálny koncept v Brne tak trochu zlyháva práve kvôli nedostatočnému záujmu zastupiteľstva, ktoré projekt napokon nepodporilo, a tak prispelo k jeho zániku. Toto sklamanie sa odzrkadľuje aj v inscenácií, ktorá je v istom zmysle pamiatkou na projekt, ktorý mnohým pomohol zmeniť svoje životy k lepšiemu bez toho, aby mu bolo umožnené v tom pokračovať.
Autorka je studentkou 4. ročníku bakalářského programu Divadelní studia na Katedře divadelních a filmových studií Univerzity Palackého v Olomouci.
- DIVADLO HUSA NA PROVÁZKU – Reality
- Režie: Petr Erbes a Boris Jedinák
- Dramaturgie: Veronika Onheiserová
- Výprava: Anna Chrtková a Zuzana Sceranková
- Hudba: Tomáš Vtípil
- Inspice: Vojtěch Škuta
- Asistenti režie: Adam Milka a Emma Žežulová
- Hrají: Dalibor Buš, Růžena Dvořáková, Vladimír Hauser, Milan Holenda, Sylvie Kee Krupanská, Zdislava Pechová, Tereza Volánková, Dávid Dolyák j.h., Zbyněk Sviták j.h.
Premiéra 8. marca 2024, písané z reprízy 21. novembra 2025.
FOTO: David Konečný
