Lož má krátke nohy, mužské ego nemá konca a zveličený humor frašky ako stále funkčný mechanizmus. To všetko môžeme vnímať z pomerne čerstvej inscenácie Slovenského komorného divadla v Martine s názvom Na medveďov!!!, tragifrašky o mužských stereotypoch, klamstve a strachu z pravdy. Hlavnú zápletku tvorí príbeh pastiera Juraja, ktorý si vymyslí, že v lese je medveď, aby zakryl svoje pravé úmysly. Dedinčania sa vydávajú na smiešny lov aby dokázali svoju „hrdinskú“ mužnosť, zatiaľ čo ženy doma trpia a do hry sa zamieša aj botanička, ktorá prináša ironické komentáre o mužoch a spoločnosti. Inscenácia tak s humorom odhaľuje ľudskú pretvárku, hlúposť a fakt, že pred pravdou sa utiecť nedá. Čisto ženské obsadenie dodáva mužským postávam neuveriteľnú komickosť a zároveň dokonale komentuje mužskú chlípnosť a do neba siahajúce maskulinné ego. Hoci pomerne neznámy a o to viac obdivuhodný autor János Margittai napísal túto tragifrašku pred vyše sto rokmi, témy aj celý príbeh mimoriadne zapadajú do aktuálnej spoločenskej situácie.
Ako uvádza martinské divadlo, text ku hre Na medveďov!!! objavil dramaturg Róbert Mankovecký v útrobách divadelného archívu, spolu s korešpondenciou samotného autora, ktorú si vymieňal s tiež zaujímavou osobou, prvou slovenskou botaničkou Izabelou Textorisovou, ktorá jeho texty prekladala z maďarčiny do slovenčiny. Zvláštnosťou je, že Margittai do svojej jedinej zachovanej celovečernej hry zakomponoval Izabelu, ako fiktívnu postavu, ktorá v oblasti Turiec skúma slovenskú prírodu.
Postava Izabely (Eva Gašparová) trochu abstraktne prechádza dejom ako éterická bytosť v sýtozelených
šatách, ktorú ostatné postavy dedinčanov poznajú, ale pre ich vývoj nemá v podstate žiaden vplyv. Prvým, s kým sa stretávame, je pastier Juraj (Alena Pajtinková), ktorý na scénu pribieha za hororovej hudby a zvestuje, že práve o chlp utiekol smrti. Vraj ho napadol medveď. Dramaticky rozpráva, ako sa s ním stretol zoči voči, a ako dôkaz ukazuje dodriapanú kabanicu. Pri jeho monológu si možno dobre všimnúť jeho strapaté vlasy, dlhé fúziská a bradu, štrbavé zuby a obrovitánske brucho zopnuté opaskom, spod ktorého trčia dve tenké nohy. Celý kostým, pohyby a mimika tak trochu evokujú čerta, ktorý má niečo za lubom. Do deja nás definitívne vpúšťajú dve lesné, machom obrastené postavy, ktoré s veľkými ceduľami s nápisom „POZOR!!! MEDVEĎ!!!“ zruinujú stenu postavenú z nespočetného množstva krabíc, ktorá bola dovtedy ukrytá za plátnom. Krabice spravia obrovský rachot a čo je zaujímavosťou, zostávajú v priestore počas celého predstavenia, multifunkčne využité ako rôzne kulisy a rekvizity.
Ako prví ich využijú muži z dediny, Ondrej (Lucia Jašková) a jeho priateľ Jozef (Zuzana Rohoňová), keď blúdia lesom hľadajúc medveďa. Skrývajú sa za krabice ako za kríky alebo ich preskakujú ako kamene. Musia všetkým dokázať, že sú nebojácni a dokážu zabiť aj medveďa, a tým ochrániť svoju dedinu. Herečky stvárňujúce dvoch priateľov na poľovačke sú zmenené na nepoznanie. Podobne ako pastier, majú pripevnené obrovské bruchá, nalepené fúzy a hlbokými hlasmi hulákajú po hore. Typickí nevychovaní muži, ktorí svojím prejavom až strašidelne presne pripomínajú tých ozajstných. Zatiaľ, čo sa muži handrkujú, kto je silnejší a statočnejší, a či Ondrejova manželka zostane Ondrejovi verná aj v jeho neprítomnosti, Helena (Ondrejova manželka – Nadežda Vladařová), je doma sama a smúti za svojím mužom. Postava Heleny evokuje typickú ženskú postavu vidieckej gazdinej, starostlivú, oddanú a citlivú, no zároveň naivnú a podriadenú mužom. Jej biele šaty a svätožiara symbolizujú čistotu, nevinnosť a ženský ideál, zatiaľ čo výrazný make-up a prehnaná vizáž pôsobia ironicky, akoby parodovali tradičný obraz „dobrej ženy“. Helena tak predstavuje kontrast medzi skutočnou ženskou silou a tým, ako ju spoločnosť zjednodušene zobrazuje. Spočiatku naozaj žiali za svojím manželom, preklína mužské pokolenie, ktoré si neustále musí dokazovať svoje hrdinstvo a dúfa, že sa Ondrej čoskoro vráti. Ku Helene domov však nezavíta Ondrej, ale prefíkaný pastier Juraj. Ten svojím falošným šarmom aj falošným pohlavným údom, ktorý u diváctva zožal naozaj úspech, zvedie Helenu, ktorá takpovediac nemá na výber. V omámení elektro hudby sa oddávajú milostnej nevere v podobe robotického až abstraktného tanca. Miestami Juraj Helenu obskakuje tak žiadostivo, že pôsobí až trápne a pritom neuveriteľne realisticky, presne tak, ako sú vnímaní muži, ktorí si snažia získať ženu ako svoju „trofej“. Vzápätí, keď už Juraj získal po čom túžil, sa dozvedáme, že žiadny medveď neexistuje a chlípny pastier všetkých oklamal a poslal do lesa len aby mohol Helenu zvábiť a mať ju len pre seba.
Niekde pomedzi túto zápletku sa objavuje aj spomínaná botanička Izabela, ktorá v tom istom lese, kde vystrojení poľovníci hľadajú vymysleného medveďa, objavuje novú rastlinu bodliak, a nadšene píše listy svojmu priateľovi tiež botanikovi a bratovi autora hry Antalovi Margittaiovi. Popri svojich botanických objavoch spomína aj nevychovaných poľovníkov, ktorí robia v lese iba hluk a neporiadok a rušia ju pri výskume. Izabela sa pohybuje aj rozpráva tajomne a jej sýtozelené nadýchané šaty spolu s nadrozmerným plodom bodliaka, ktorý si neskôr dáva na hlavu, a ružovo-fialové svetlo zosilňujú na intenzite rozprávkovej atmosféry. Čarovný moment je zakončený piesňou, kde vyniká refrén „hold on, one day you find your way home“, čo možno aj priamo odkazuje na zablúdených poľovníkov v lese, či všetky postavy topiace sa v klamstvách a premosťuje do aktuálnej spoločenskej situácie, kde sa väčšina z nás cíti tak trochu stratená.
Z lesnej rozprávky sa dej potom opäť vracia do dediny, konkrétne do koliby pastiera Juraja, kde príbeh pomaly naberá na čím ďalej väčšej absurdite. Helena prichádza za Jurajom, že medveď je ozajstný a prišiel ku nej domov. Vzápätí vtrhne do dverí Ondrej s postreleným priateľom Jozefom, nastáva chaos a panika, a aby toho nebolo málo, príde aj medveď (Barbora Palčíková), ktorý obráti celý príbeh naruby. Ak by si aj v tento moment divák myslel, že už sa nejako v príbehu zorientoval, tak sa nechal oklamať asi tak ako Ondrej ale aj samotný pastier Juraj. Predstavenie sa celkom rýchlym spádom prehlbuje do abstraktného panoptika, v ktorom sa surreálne dramatické situácie prelínajú s muzikálovými výstupmi. Touto formou sa východisko zo šlamastiky príliš neponúka, pretože dejová línia sa rozmazáva a hra doznieva na viac lyrickej báze. Atmosféra je nabitá melanchóliou vzniknutou po odhalení pravdy a kontrastne k tomu vzniká tanečná choreografia všetkých postáv, ktoré v rytme techno hudby poskakujú a snažia sa odovzdať posledné odkazy ako napríklad „národ bez nádeje je na nebo vzatý“ či „vstávajte Slováci“. Fraška je zavŕšená monológom botaničky Izabely, ktorá znovu píše listy priateľom, a pokojným premýšľavým tónom polemizuje o živote. Mimovoľne spomenie, že Helena porodila medvieďa, čo pôsobí ako symbolické vyvrcholenie hry, kde sa prelína človek a zviera či pravda a lož. Tvorí sa tak absurdný, no výstižný symbol naznačujúci dôsledok klamstiev, túžob a ľudskej prirodzenosti, z ktorých sa nedá uniknúť.
Aj keď príbeh väčšinu času pôsobil príliš chaoticky a dojmom, že až presakuje intertextuálnymi odkazmi, inscenácia ako celok dokázala fungovať vďaka hudobným prechodom a v neposlednom rade hrubým primitívnym fraškovým humorom, ktorý na diváctvo vždy zafunguje. Nadčasovosť diela Jánosa Margittaia tkvie v tom, že umožňuje ostrú kritiku toxického machizmu, ktorý je v inscenácii stvárnený ako hlúposť, pretvárka a strach z pravdy. Práve tento archetyp nevychovaného, populistického, hrdinského avšak sebeckého prístupu dokonale rezonuje s dnešnou politicky a spoločensky napätou situáciou.
Motív medveďa, ktorý v inscenácii symbolizuje lož a sebecké úmysly maskované za silácke pózy, tak
presahuje hranice divadelného sveta. V kontexte aktuálnych diskusií o medveďoch na Slovensku sa metafora rozširuje a odhaľuje pretvárku a klamstvá politických predstaviteľov, ktorí ochranu prírody vykresľujú ako liberálnu úchylku, zatiaľ čo v skutočnosti sledujú vlastné záujmy ako neobmedzený lov, zisk či moc nad územím. Tragifraška Na Medveďov!!! tak nie je len grotesknou poľovačkou, ale aj satirou na dnešnú spoločnosť, v ktorej sa falošné hrdinstvo a boj za „tradičné hodnoty“ stávajú závojom pre chamtivosť.
Nakoniec je toto predstavenie silným príkladom, že aj komplikované viacvrstvové inscenácie sú schopné na diváctvo intenzívne zapôsobiť, ak zároveň obsahujú komickú rovinu, ktorá dokáže zložité témy predostrieť názorným spôsobom.
Autorka je studentkou 4. ročníku bakalářského programu Divadelní studia na Katedře divadelních a filmových studií Univerzity Palackého v Olomouci.
- SLOVENSKÉ KOMORNÉ DIVADLO MARTIN – Na medveďov!!!
- Réžia: Lukáš Brutovský
- Dramaturgia: Róbert Mankovecký, Miro Dacho
- Scéna: Pavel Borák
- Kostýmy a masky: Katarína Holková
- Hudba: Dana Osika
- Video: Matouš Ondra
- Choreografia: Martin Talaga
- Hrajú: Eva Gašparová, Nadežda Vladařová, Lucia Jašková, Zuzana Rohoňová, Alena Pajtinková, Barbora Palčíková
Premiéra 23. mája 2025, písané z reprízy 25. októbra 2025.
FOTO: B. Konečný
